V novembri 1989 som ešte ako stredoškolák diskutoval na zasadnutiach štrajkových výborov a snažil som sa aspoň takto prispieť k tomu, aby sme sa my a naše deti nemuseli dokola učiť básničky o súdruhovi Leninovi, aby zjazdy KSČ a ROH neboli maturitnými otázkami z dejepisu a aby sme na manifestáciách nekričali heslá, ktorým nerozumieme.
Nikto vtedy nechcel drogy, mafiu, oligarchiu, či bezdomovcov. Lenže aj tieto javy sú daňou za to, čo sme chceli a – či sa to niekomu páči alebo nie – aj dosiahli. Pravda je, že v eufórii štrngajúcich kľúčov sme netušili, koľkým ľuďom chýba charakter. Netušili sme, koľko ľudí kradne. A ani to, koľkí schovávajú kompromitujúce materiály o sebe či o druhých. Netušili sme, koľkí z druhej vlny šli do popredia s cieľom prevziať moc a zbohatnúť. Áno, toto sme v tých dňoch netušili. Chceli sme niečo nové, lepšie a robili sme všetko, čo sme vedeli, vládali a čo sme považovali za správne.
Dnes viacerí vravia, že keby boli vedeli, tak by niečo urobili inak. Možno. Lenže všetko, čo sme vtedy robili, sme robili s tým rozumom, s tým odhodlaním a s tým poznaním, ktoré sme práve vtedy mali. Je pravda, že bez potrebných skúseností. Ale je to chyba?
Dnes sa nájdu takí, čo poukazovaním na nedokonalosti dnešnej demokracie a na negatívne javy v spoločnosti i politike spochybňujú alebo relativizujú onen dejinný obrat spred štvrťstoročia. Kde však boli vtedy? A čo a ako robia vtedy, keď to môžu minimálne svojím volebným hlasom zmeniť?
Vždy sa nájdu takí, čo tým, ktorí mali odvahu „štrngať“ alebo priamo meniť veci, vytknú, že to, čo robili, mali robiť inak. Pretože, ako povedal Fedor Gál, hoci sa máme dobre, frfleme.
