Sociálna politika Smeru alebo Sociálne rany istoty

 

Keď v krajinách s demokratickou tradíciou vyhrá voľby strana s nosnou témou posilňovania sociálnej ochrany obyvateľstva, je nepredstaviteľné, aby takýto záväzok neplnila. A už vôbec, aby sa vybral opačným smerom, t. j. k reštrikcii opatrení proti eliminácii sociálnych rizík .

Strana Smer svoje volebné heslo o istotách napĺňa okliešťovaním sociálnych výhod minimálne v takej miere, za ktorú iných nazývala sociálnymi netvormi. Hoci občania zatiaľ neprotestujú, prvé signály z prezidentských volieb ukazujú, že nespokojnosť so sociálnou politikou Smeru má už svojich prvých nositeľov. Je len otázkou času, kedy dopad reštrikcií pocítia aj ďalšie skupiny obyvateľstva.

V členení podľa vybraných sociálnych skupín na ilustráciu uveďme aspoň niektoré opatrenia, ktoré idú proti duchu sociálnych istôt a proti záväzkom z volebného programu strany Smer-SD.

1. Zamestnanci

a) Dohody mimo pracovného pomeru

To, že zamestnávatelia využívali dohody o práci vykonávanej mimo pracovný pomer na znižovanie nákladov práce bez ohľadu na dopady na sociálne zabezpečenie zamestnancov, je pravda. A nik by pravdepodobne nenamietal voči tomu, aby sa zneužívanie situácie na trhu práce v rozumnej miere obmedzilo na znižovanie sociálnej ochrany zamestnancov. Minister Richter je však sociálny extrémista so sklonom k zjednodušovaniu problémov a zavádzaniu jednoduchých riešení, ktoré väčšinou nezodpovedajú skutočnej dimenzii problémov. Zaviesť jednoduchý systém, v ktorom každé euro zo závislej činnosti založenej dohodou zakladá minimálne dôchodkové poistenie zamestnanca je administratívne náročné a najmä nezmyselné, lebo menšie práce na dohodu oslobodené od povinného poistenia majú na trhu práce zmysel ako doplnkový príjem najmä pre študentov, dôchodcov a nezamestnané osoby.

b) Vymeriavacie základy

Zmena maximálneho vymeriavacieho základu na nemocenské poistenie z 1,5 násobku priemernej mzdy na 5 násobok priemernej mzdy bez zvýšenia maximálnej výšky dávok nemocenského poistenia je takmer klasickou ukážkou zdierania bohatších poistencov. Miera náhrady ako pomer vyplácanej dávky k vymeriavaciemu základu sa za druhej vlády Roberta Fica zmenil takto:

Chudobným sa nepomohlo, bohatším a bohatým sa ubralo a najbohatší sa dostali do pozície, v ktorej je viac ako 2/3 z ich poistného použité na šetrenie, nie na solidaritu (!). Tu totiž nie je zavedené nejaké nové prerozdeľovanie zdrojov od bohatších k chudobnejším ako znak solidárnych sociálnych systémov. Tu sa šetrí a bolo by to akceptovateľné, keby sa vo volebnom programe hovorilo o šetrení a nie o sociálnych istotách a solidarite. Na druhej strane v mene spravodlivosti až tak „ošklbať“ bohatších poistencov nie je veľmi morálne. Skrátka, jednoduché riešenie. Ak si ľudia zaslúžia sociálne istoty, tak sa to netýka občanov s vyššími príjmami?
2. Samostatne zárobkovo činné osoby (szčo)
Pochopiť ambivalentný vzťah Ficovho kabinetu k samostatne zárobkovo činným osobám je ťažké a pravdepodobne tam ani nejaký komplexnejší postoj k ich sociálnemu zabezpečeniu neexistuje. Najprv sa zvyšovali vymeriavacie základy na sociálne a zdravotné poistenie, čo bolo zdôvodňované starostlivosťou o úroveň starobných dôchodkov szčo. Nasledoval nepochopiteľný krok odstúpenia od povinnosti platiť poistné za obdobie, kedy szčo nemajú príjem, pričom toto opatrenie sa podpíše pod úroveň dôchodkov szčo viac ako všetky nízke minimálne vymeriavacie základy. Vzápätí prišiel pokus vylúčiť szčo z nároku na pomoc v hmotnej núdzi. Keď ten nevyšiel, szčo boli vylúčené z nároku na osobitný príspevok po zániku hmotnej núdze z dôvodu začatia vykonávania samostatnej zárobkovej činnosti.

Ukazuje sa, že sociálne istoty szčo trvajú od jedného zasadania parlamentu k druhému. A to ešte nehovoríme o opatreniach v daňovej oblasti.

3. Dôchodcovia

Hneď na začiatku druhej vlády Roberta Fica prišla pre dôchodcov prvá rana istoty: zákaz súbehu príjmu z dohôd a predčasného starobného dôchodku. Tí, čo sa rozhodli pracovať na dohodu a nepoberať dôchodok, však zakrátko pocítili druhú ranu istoty: ich príjmy sa značne znížili z dôvodu vyššie spomínaného zvýšenia vymeriavacích základov na sociálne a zdravotné poistenie.

Napokon prišla tretia rana istoty: je zrušenie minimálneho dôchodkového príjmu, ktorý vznikal osobám v hmotnej núdzi v kombinácii starobného dôchodku a dávok zo systému pomoci v hmotnej núdzi. Pritom ide o poškodenie tých najchudobnejších dôchodcov zúžením poskytovania príspevku na bývanie. Do jedného bytu alebo domu môže byť poskytovaný len jeden príspevok na bývanie bez ohľadu na počet domácností, ktoré v nehnuteľnosti žijú.

Ilustrujme to na príklade. Ak v byte býva otec s dôchodkom 250 eur s rodinou svojej dcéry, ktorá je v hmotnej núdzi a poberá príspevok na bývanie, sociálna istota tohto dôchodcu má hodnotu - 31,37 eur mesačne, inými slovami príjem tohto dôchodcu sa znížil o vyše 31 eur mesačne.

4. Študenti

Brigádnická práca študentov ako forma pomoci prefinancovania študijných výdavkov je daňovo a odvodovo zvýhodňovaná v štátoch, ktoré majú skutočný záujem sprístupniť štúdium čo najširšiemu okruhu mladých ľudí. My síce máme geograficky asi najprístupnejšie vysokoškolské štúdium v Európe (čo dolina, to univerzita), ale kvalita je otázna.

Poslednou kvapkou sú dve opatrenia, ktoré sú v priamom rozpore s proklamovaným cieľom Smeru vytvárať vedomostnú spoločnosť.

Prvé: brigádnická práca študentov zakladá od istej príjmovej hranice (cca 158 eur) povinné sociálne a zdravotné poistenie. To skutočne musia študenti zachraňovať rozpočet Sociálnej poisťovne?

Druhé: študent, ktorý dosiahol vek nad 25 rokov, je pre účely pomoci v hmotnej núdzi naďalej posudzovaný spoločne s rodičmi. Zdanlivo nepatrná legislatívna úprava, ale dôsledky budú pre študentov z chudobných rodín veľmi nepríjemné. Na ilustráciu opäť príklad. Rodina, ktorá je v hmotnej núdzi s jedným stredoškolákom a s jedným vysokoškolákom nad 25 rokov, pocíti pokles príjmov o viac ako 65 eur mesačne: Títo ľudia si nezaslúžia sociálnu istotu?

Ministerstvo práce tvrdí, že takýchto prípadov nie je veľa, lenže zase je to len riešenie typu „keď sa rúbe les, lietajú aj triesky“.
5. Nezamestnané osoby

Miera nezamestnanosti rastie. Nové nástroje prijímané ako súčasť aktívnych opatrení na trhu práce nie sú účinné.

a) Falšuje sa miera nezamestnanosti

Neschopnosť Ústredia práce zabezpečiť dôveryhodné informácie o prítokoch a odtokoch do evidencie nezamestnaných hovorí najmä o personálnej biede Smeru. Za dva roky vládnutia nie je ústredie schopné zabezpečiť plnohodnotné fungovanie informačného systému a vo svojich štatistikách stále uvádza, že ide o „predbežné“ informácie. A trestuhodné podceňovanie schopnosti odbornej verejnosti odhaliť primitívne zásahy do metodiky vykazovania počtu disponibilných nezamestnaných je buď prejavom arogancie, alebo neznalosti problému.

b) Nesprístupňuje sa štatistika aktívnych opatrení

Napriek tomu, že zákon o službách zamestnanosti ukladá Ústrediu práce zverejňovať vo webovom sídle najmenej raz za mesiac štatistické informácie o stave, vývoji a štruktúre uplatňovaných aktívnych opatrení na trhu práce, neplní si túto povinnosť a posledné informácie sú z marca roku 2012, teda ešte z čias vlády Ivety Radičovej. Takže môžeme len tušiť, že ak sa podarí vytvoriť 15 tisíc pracovných miest pre mladých ľudí, ako tvrdí minister Richter, a miera nezamestnanosti neklesá, tak niečo nie je v poriadku. Zrejme z hlbokého nechápania procesov pri štátnych intervenciách na trhu práce sa minister Richter dopúšťa školáckych chýb a sám si vytvára konkurenčné nástroje na trhu práce, ktorých reálnym výsledkom je presúvanie nezamestnaných medzi jednotlivými aktivačnými nástrojmi, a to poriadne draho. Ak to tak nie je, nech zabezpečí zverejňovanie štatistiky aktívnych opatrení, čím zároveň zabezpečí plnenie zákonnej povinnosti a presvedčí verejnosť o tom, že vie, čo robí.

Od začiatku roku 2014 je v účinnosti nový zákon o pomoci v hmotnej núdzi. Už kvalita legislatívnej práce by vystačila na osobitný kritický komentár (napríklad definícia domácnosti je taká, že aj autori textu zákona pripúšťajú nejednoznačnosti vo vymedzení členov domácnosti). Čo je však ďaleko horšie, existuje dôvodné podozrenie na minimálne dve kolízie s Ústavou SR, z ktorých jedna je už na Ústavnom súde SR

c) Pravdepodobné kolízie zákona o pomoci v hmotnej núdzi s ústavou

Sociálna ochrana osôb v hmotnej núdzi sa zásadným spôsobom znížila. Popri tom prvý raz od vzniku Slovenskej republiky vznikol právny stav, v ktorom nie je pre všetkých obyvateľov Slovenskej republiky garantované naplnenie ich ústavného práva na bezpodmienečnú pomoc v hmotnej núdzi. Paradoxne v období, pre ktoré boli sľubované sociálne istoty.

Až do účinnosti nového zákona o pomoci v hmotnej núdzi platilo, že nárok na dávku v hmotnej núdzi mal každý, kto nemal príjem na zabezpečenie základných životných podmienok. Z dôvodu, že sa údajne dávky v hmotnej núdzi zneužívajú, požaduje Smer, aby sa každá jedna dávka odpracovala. Pokiaľ nezamestnaný neprijme od obce alebo úradu práce z nejakého dôvodu konkrétnu ponúknutú aktivačnú prácu, ostane bez príjmov na zabezpečenie základných životných podmienok, a to aj v prípade, že v domácnosti sú nezaopatrené deti. Mnohým sa takéto opatrenie pozdáva a nachádza oporu aj u pravicových radikálov.

Druhá pravdepodobná kolízia, o ktorej sa menej hovorí, spočíva v odlišných podmienkach nároku na poskytovanie aktivačného príspevku v prípadoch, ak aktivačné práce organizuje obec, alebo úrad práce. Pokiaľ nezamestnaný vykonáva aktivačné práce v obci svojho bydliska a práce organizuje obec, na získanie aktivačného príspevku sa vyžaduje aktivácia v rozsahu od 40 do 64 hodín mesačne. Pokiaľ však nezamestnaný vykonáva aktiváciu cez úrad práce, potom sa vyžaduje aktivácia v rozsahu najviac 20 hodín týždenne, čo znamená, že aj 5 hodín týždenne stačí na vznik nároku na aktivačný príspevok. Ústava SR vo svojom článku 12 garantuje rovnosť ľudí v dôstojnosti a právach, ale v tomto prípade preukázateľne existujú odlišné práva na vznik nároku na aktivačný príspevok.

Zároveň zákon o pomoci v hmotnej núdzi umožňuje poskytovanie dávky v hmotnej núdzi dvojakým spôsobom:

na základe povinnej aktivácie, ak je aktivácia ponúknutá, alebo bez aktivácie, ak osobe v hmotnej núdzi nie je aktivácia ponúknutá. Skvelé prostredie na korupciu, lebo starosta je ten, kto bude rozhodovať, či dávka bude alebo nebude odpracovaná.

d) Neposkytuje sa príspevok na zdravotnú starostlivosť

V novej konštrukcii pomoci v hmotnej núdzi absentuje poskytovanie príspevku na zdravotnú starostlivosť. Minister Richter sa vyjadril, že tento príspevok nemá opodstatnenie, nakoľko bol aktuálny v období spoplatňovania návštev u lekára. A dodal, že osoby v hmotnej núdzi nebudú mať z tohto dôvodu zníženú pomoc v hmotnej núdzi, lebo príspevok na zdravotnú starostlivosť sa premietne do výšky dávky v hmotnej núdzi. Aká je však skutočnosť?

Čím vyšší je počet detí v rodine, tým je dopad neposkytovania príspevku na zdravotnú starostlivosť citeľnejší. Takmer vo všetkých typoch domácnosti s deťmi, ktoré sú v hmotnej núdzi príde k zníženiu sociálnych príjmov, ale rodiny založené na manželstve bude hriať pocit ústavnej ochrany.

e) Skrátenie poskytovania ochranného príspevku

Ochranný príspevok ako súčasť pomoci v hmotnej núdzi sa poskytoval a poskytuje predovšetkým dôchodcom v hmotnej núdzi a osobám v hmotnej núdzi, ktoré sa stanú práceneschopnými. Zneužíval sa na vyhýbanie sa aktivačným prácam a preto sa začalo jeho obmedzovanie. Najprv vo výške príspevku na polovicu (minister Mihál) a teraz aj na trvanie podporného obdobia. Miesto toho, aby sa urobil poriadok s lekármi, ktorí vydávajú potvrdenia o pracovnej neschopnosti z dôvodov, ktoré môžeme len tušiť, opäť sa zvolilo jednoduché riešenie bez ohľadu na tých, ktorí sociálny systém nezneužívajú. Obdobie poskytovania ochranného príspevku sa skrátilo na 52 týždňov počas dvoch rokov.

Výsledok? Predstavme si nezamestnanú matku s dieťaťom, ktorá vážne ochorie a liečenie presiahne jeden rok. Nemá nárok na nemocenské a po roku stratí nárok na ochranný príspevok. V prípade, že jej nevznikne nárok na invalidný dôchodok, môže si zúfať.

Toto je asociálne. Ľudia si nezaslúžia sociálnu neistotu v situáciách, keď je solidarita namieste, dokonca aj tá vynucovaná. Veci treba riešiť komplexne a nie brigádnickým systémom pokus – omyl – náprava – nový omyl. Je paradoxom, že sociálna neistota sa dostavuje v období, keď sa slovo solidarita stalo politickým hitom a súdržná spoločnosť mala garantovať kvalitu života.

 

pošli na vybrali.sme.sk

Email This Page
Print Friendly