Po skúsenostiach z 20. storočia by sme mali byť veľmi ostražití pred tými, čo nabádajú k neznášanlivosti.
Žiadny filozof, politológ ani historik nevystihol podľa môjho názoru v krátkosti podstatu nacistického režimu tak presne, ako to urobilo mladé dievča francúzskeho pôvodu a židovskej viery Hélène Berrová.
Vo februári 1944 – iba vo svojich dvadsiatich troch rokoch – si do svojho denníka poznamenala pasáž, ktorá nielenže definovala iracionalitu tohto systému, ale zároveň odpovedala na otázku, o aké základy sa opieral. Jej slová majú pre nás o to väčšiu váhu, že pramenia z osobnej skúsenosti, založenej na každodennej konfrontácii s týmto režimom.
Sama seba sa vtedy pýtala: „Prečo ma nemecký vojak, keď ho stretnem na ulici, nevyfackuje alebo mi nezačne nadávať? Prečo mi neraz aj podrží dvere do metra, alebo povie pardon, keď vojde predo mnou? Prečo? Pretože tí ľudia nevedia myslieť, alebo skôr prestali myslieť; sú tu na to, aby urobili, čo sa im v danej chvíli prikáže. Ale aké je nepochopiteľne nelogické pridržať mi dvere v metre a zajtra ma povedzme poslať do tábora, to už nevidia; pritom budem stále jedna a tá istá osoba. Princíp kauzality im nič nehovorí. (…) A nemyslia, áno, znovu sa k tomu vraciam, to je základ všetkého zla; to je sila, o ktorú sa tento režim opiera. Zrušiť myslenie jednotlivca, umlčať jeho svedomie, to je prvý krok nacizmu.“
Potláčanie inteligencie
Nemyslieť, to je základ všetkého zla. Totalitné režimy hľadajú oporu vždy práve u tých, čo nemyslia, preto sa snažia za každú cenu potlačiť inteligenciu.
Po skúsenostiach z 20. storočia by sme mali byť v dnešnej dobe omnoho viac ostražití pred tými, čo nabádajú k neznášanlivosti voči inému etniku či náboženstvu, pretože ich hlas nepovedie k ničomu inému než ku katastrofe. Napriek tomu extrémistické názory silnejú, lebo majú živnú pôdu. Nikto ich nepotláča a čo je horšie, dostáva sa im navyše možnosť prezentácie vo verejnom priestore, odkiaľ môžu ľahko ovplyvňovať cieľové skupiny.
Najväčšie nebezpečenstvo možno z tohto pohľadu vidieť v tom, že internet prestal byť využívaný a začal byť zneužívaný. Ak kníhtlač zmenila „podobu a stav sveta“, ako tvrdil Francis Bacon, potom internet znamená revolúciu v myslení ľudí. Za okamih môžete z domova osloviť tisíce ľudí, bez toho, aby ste na to museli vynaložiť väčšie úsilie. Sociálne siete dovádzajú tento spôsob takpovediac k dokonalosti. Z pôvodného konceptu prepojenia blízkych priateľov vyrastajú najrôznejšie „skupiny osôb“, ktoré sa vzájomne utvrdzujú v svojich názoroch miesto toho, aby ich problematizovali.
Zneužívanie internetu a sociálnych sietí
Tieto skupiny sú skalopevne presvedčené o svojej pravde. Ak medzi nich náhodou vnikne kritický hlas, okamžite je umlčaný, čím sa potvrdí správnosť ich stanoviska, ktoré sa nakoniec odráža aj v ich konaní. Nemožno proti nim vo virtuálnom svete žiadnym spôsobom bojovať, pretože tieto komunity rovnako zmýšľajúcich ľudí tvoria nepriestupné a uzavreté kruhy, uväznené v svojich predstavách.
Je to celkom odlišná situácia od prípadov, keď sa napríklad na stránkach vedeckých či serióznych periodík púšťate do polemiky s človekom, s ktorým nesúhlasíte. V takejto diskusii – treba podotknúť, vedenej v rámci všetkej slušnosti – sa operuje predovšetkým fakty a čitatelia si môžu sami urobiť úsudok o prijateľnosti toho ktorého tvrdenia.
Nie však na sociálnych sieťach, kde sú jednotlivé príspevky prakticky neregulované a o ich nevyberanosti azda netreba ani hovoriť. Častovať svojich oponentov nadávkami a zakladať svoje výroky na nepodložených tvrdeniach je tu na dennom poriadku, čo však v svojom dôsledku nevedie k ničomu inému než k vytváraniu ilúzií a chaosu.
Predsudky a fámy
Je pozoruhodné, že sa žiadny komentátor ešte detailne nepozastavil nad tým, akú obrovskú rolu hrajú v utváraní názorov na akúkoľvek problematiku predsudky a fámy. Predovšetkým fámy, ktoré sa internetom hemžia a ktoré prakticky nemožno vyvrátiť, pretože sú okamžite prijímané ako fakty, a ak sa to predsa len podarí, už je zväčša neskoro, pretože sú raz navždy zakotvené v mysliach, v ktorých takpovediac zasiali vietor. Práve prijatie týchto mystifikácií, ktoré sú umelo vytvárané, aby ovplyvňovali postoje ľudí, je veľmi nebezpečné a môže mať fatálne následky.
V knihe Dedina „kanibalov“ od francúzskeho historika Alaina Corbina možno vysledovať, že to boli práve fámy, ktoré primäli v auguste 1870 obyvateľstvo francúzskej dediny Hautefaye k masakru, v ktorom bol dve hodiny lynčovaný a napokon upálený mladý šľachtic Alain de Monéys za to, že na tamojšej tržnici prehlásil „Nech žije republika!“, čo však v skutočnosti neurobil.
Treba si uvedomiť, že – slovami Corbina – „nepodložené správy svedčia o spoločenskom napätí, ktoré rozdeľuje populáciu, ktorá ich sama roznáša a že vypovedajú lepšie než akýkoľvek iný spôsob šírenia informácie o túžbe a strachu“. Ten strach potom využívajú práve tí, čo sa snažia získať neisté a zmätené osoby pre svoje vlastné ciele.
Kritické myslenie
Samostatné kritické myslenie naproti tomu stojí v úplnom protiklade k predsudkom a fámam, s ktorými nemôže nikdy nájsť spoločnú reč. Práve v kladení otázok, premýšľaní a overovaní faktov možno nachádzať obranu proti týmto neduhom, ktoré sa snažia nahlodávať a rozožierať spoločnosť znútra.
Je nesmierne ťažké udržať svoju myseľ nepretržite v strehu, keď k nám prúdia stále nové a nové informácie, ktorých výpovedná hodnota je však často veľmi rozdielna. Závažné a dôležité správy sú navyše na televíznom prijímači vzápätí vystriedané reklamným blokom, čím dôjde de facto k ich banalizovaniu.
Túžba byť online
Rušivý prvok predstavuje aj naša túžba byť stále „online“, či už prostredníctvom mobilov, počítačov či televízie, ktoré nás však prenášajú do virtuálnej reality, kde nič nie je isté. Isté je však to, čo poznáme a s čím máme osobnú skúsenosť. Ak prídeme do konfrontácie s niečím, čo je pre nás nové, musia fakty vždy zvíťaziť nad domnienkami, pretože čo je na začiatku iba pravdepodobné, môže sa nakoniec ukázať ako celkom scestné.
Ak medzi historikmi panuje presvedčenie, že najcennejšími statkami rane novovekého človeka boli jeho česť a majetok, potom sa domnievam, že najcennejším statkom človeka 21. storočia je jeho nezávislá myseľ. Nenechajme si ju teda vziať, inak spolu s ňou stratíme aj našu slobodu.
Verzia pre tlač
