Utečenecká kríza sa stala na Slovensku strašiakom ešte skôr, než by sa nás priamo dotkla. V mene ochrany Slovenska sa vláda priživuje na prirodzených obavách, vyhrocuje emócie, podnecuje neznášanlivosť.

  Podobne ako obete Islamského štátu a ľudia zomierajúci pri útekoch aj obete v Paríži priamo pred našimi očami zjavujú, ako funguje Islamský štát a prečo sú také masy ľudí na úteku.

  Nie je hanbou, ani umením povedať, že s prijatým riešením nesúhlasíme. Je však znakom politickej dospelosti a korektnosti, že pri nezmenenom postoji zároveň pomôžeme situáciu riešiť.

  Ak má Robert Fico ako premiér tejto krajiny strach, že sem preniknú teroristi, znamená to, že nevie situáciu riešiť.

  Slovensko je po Francúzsku a Veľkej Británii treťou krajinou s najvyšším počtom prijatých väzňov z amerického väzenia Guantanámo. Robert Fico zabezpečil najväčší import týchto väzňov v strednej Európe.

  Keď je Robert Fico v opozícii, kritizuje privatizácie a svojím voličom sľubuje, že s privatizáciami skoncuje. Keď je premiérom, rozbieha jednu privatizáciu za druhou.

  Ak stredopravé strany, najmä tie, čo sú dlhodobo nad čiarou, skutočne chcú budúcu vládu bez Smeru, mali by ponúknuť jasnú programovú, hodnotovú a personálnu alternatívu, ktorá by mala perspektívu spoločnej realizácie po voľbách.

  Boli to kruté časy. A boli ešte tak blízko k novembrovým dňom, že sa nám až nechcelo veriť, že by sa niečo také mohlo diať. Noc dlhých nožov, permanentné očierňovanie prezidenta republiky, únos prezidentovho syna, politické čistky a prvá politická poprava v podobe vraždy Róberta Remiáša.