Som Bratislovák, tak ako dve tretiny obyvateľov hlavného mesta. Bratislovák je Slovák, ktorý prišiel do Bratislavy a už v nej zostal. Z rozličných dôvodov, predovšetkým pracovných, si tu založil rodinu a stal sa obyvateľom „krásavice na Dunaji“. My Bratislováci pochádzame najmä z východného a stredného Slovenska. A niektorí zo Záhoria. Počas celého roka sa tvárime ako rodení Prešporáci,a svoju skutočnú identitu priznávame iba vo výnimočných prípadoch.
Ak sa chcete dozvedieť, kto zo známych Bratislovákov má korene na vidieku, môžete začať na fašiangy. Na plesoch Šarišanov, Zemplínčanov, Myjavčanov, alebo na Kysuckom bále stretnete nejedného známeho umelca, podnikateľa, či politika. Bratislováci, potúžení trúnkom z rodného kraja, tu v sprievode fujary, či huslí vyspevujú ľudové pesničky. Na plesoch sa jedia regionálne špeciality a dohovoríte sa tu iba príslušným nárečím. Padajú zábrany a v družnej nálade tu možno vidieť ľudí, ktorí sa za normálnych okolností „neráčia“. Bývalý policajný viceprezident popíja s ministrom, ktorý ho odvolal. Opozičný politik sa objíma s koaličným. Krajanská príslušnosť je silnejšia než politická. Čo sme si, to sme si… Veď to poznáte.
Druhá šanca zistiť, odkiaľ Bratislovák pochádza, je v lete. Vtedy sa všetci rozpŕchnu po Slovensku navštíviť príbuzných, spolužiakov a kamarátov. Pookriať v lone rodného kraja. Zaspomínať si a načerpať síl. Stačí sa zúčastniť niekoľkých letných folklórnych festivalov a hneď zistíte, kam ktorého Bratislováka srdce ťahá. Východná, Gombasek, Heľpa, Detva, Terchová. Stáva sa, že niektoré bratislovenské manželstvá sú kombinované. On pochádza z Čadce, ona z Levoče. V takom prípade navštívia oba rodné kraje. Na rodinných stretnutiach sa spieva „Kysuca, Kysuca“ i „Tam okolo Levoči“. Tečú slzy, pálenka, víno, skrátka to, čo je pre rodný kraj typické a čoho je hojnosť.
My Bratislováci sme tak trochu rozpoltení ľudia. Z rodného kraja nás nikto nevyhnal, odišli sme dobrovoľne. Napriek tomu v kútiku duše za ním stále žialime. Mnohí ako by sme sa s ním nedokázali rozlúčiť. A tak si z rodného kraja prinášame do Bratislavy reč, zvyky, recepty na vianočnú kapustnicu, či klobásy. Traduje sa, že keď sa stal Bratislovákom spisovateľ Jozef Gregor Tajovský, priviezol si do hlavného mesta včely a dokonca začal pestovať vinič! Jednoducho, nedokázal sa zriecť vidieckeho spôsobu života. Robil mu radosť, pomáhal mu prežiť a dokonca ho ochránil pred častými a nevítanými návštevami. To víno, ktoré Tajovský dorábal z vlastného hrozna, bolo vraj veľmi zlé…
Ale tak to už v živote chodí. To, čo nám robí radosť, iným lezie na nervy. A tak je to aj s nami, Bratislovákmi. Tí skutoční, originálni Prešporáci na nás často nadávajú. Práve pre to, na čo sme my hrdí. Žijeme v Bratislave a srdcom sa stále cítime Turčanmi, Horehroncami, Šarišanmi. A čo je horšie, občas sú na nás naštvaní aj naši rodáci. Vraj sme sa popanštili a zabudli sme, odkiaľ sme vyšli. A ten príšerný, bratislavský prízvuk, ktorý až uši trhá!
Ako vravím: byť Bratislovákom nie je jednoduché. Bratislováka poznáte aj podľa toho, že sa vás opýta, odkiaľ ste. Odpoveď, že z Bratislavy, ho neuspokojí. Chce vedieť odkiaľ pochádzate, teda odkiaľ ste do Bratislavy prišli. Vy, prípadne vaši rodičia. Lebo príslušnosť k Bratislovákom sa končí treťou generáciou. Až deti vašich detí, čiže vaši vnuci sa stávajú skutočnými, plnohodnotnými Bratislavčanmi. Ich väzba na konkrétny kút Slovenska sa končí smrťou ich starých rodičov, teda vašou…
Tento pesimistický, ale logický záver má aj svoje svetlé stránky. Lebo pokrok sa nezastaví. Regionálne rozdiely sa budú v zjednotenej Európe postupne stierať. A tak je dosť možné, že o takých desať rokov sa vaša vnučka, ekonómka, vydá za nemeckého inžiniera. Rodinu si založia v Ríme. Prázdniny budú tráviť na Slovensku a v Nemecku. Taliani na nich budú gániť, lebo sa nikdy nedokážu celkom vzdať starej vlasti. Až do tretieho kolena. Ich vnuci už budú stopercentní Taliani, alebo Rimania. Alebo aspoň rímski katolíci. Lebo niečo po svojich dávnych predkoch by predsa len mohli zdediť…
- Rasťo Piško
