Mnohí dnes celkom pochopiteľne majú potrebu patriť k nejakému spoločenstvu, byť súčasťou menšej či väčšej society, komunity. V dnešnom atomizovanom svete je to pochopiteľné, psychologicky aj duchovne odôvodnené.

V náboženskej sfére je faktom, že mnohí sa hlásia k cirkvi, no žijú takpovediac bez nej, prípadne si občas len so sebazaprením vypočujú nejakú infantilnú kázeň. A zároveň stále je veľa takých, ktorí chcú mať nalinkované, kedy akým spôsobom majú z hľadiska viery konať, a potrebujú k tomu aj tradičné dekórum. V profánnej, politickej rovine je to potreba mať vodcu, ktorý jasne povie, čo a ako a zbavuje ľudí potreby myslieť. V oboch prípadoch je to nedospelosť.

V oblasti viery a náboženstva ružové sny teológov zo šesťdesiatych rokov dostali ranu pod pás. Ich prognózy o dospelej viere skrátka nefungujú. Tej časti hierarchie, ktorá potrebuje nekritické a nerozmýšľajúce stádo, to však vyhovuje.

Lenže systém akoby dvojakej cirkví, jednej akademickej a vzdelanej, kde sa rozmýšľa, diskutuje a tvorí, a druhej ľudovej a nekritickej, kde sa na jednej strane len nariaďuje a na druhej slepo verí a poslúcha, je už v 21. storočí a v čase všeobecne prístupného vzdelania a všemožných foriem komunikácie jednoducho neudržateľný.

Kresťanstvo si predovšetkým musí vyjasniť a aktualizovať svoje východiská a programy a postaviť sa čelom k realite a výzvam moderného sveta. V histórii sme si neraz overili, že najviac problémov a nešťastí neprinášajú pochybovanie a skepsa, ale fanatizmus, vlastnenie pravdy a intelektuálna lenivosť.

Vonkajší lesk, úspech a pôvodne azda aj dobré úmysly petrifikovanej hierarchie ešte nič nezaručujú, naopak, bez pokory, konkrétnej zodpovednosti a priznania si osobných zlyhaní sa zvrátia v pravý opak. Napätie medzi dynamickým a statickým prístupom, medzi progresom a regresom, otvorenosťou a uzavretosťou, ako aj princípmi a pravidlami na jednej strane a spontánnymi nárokmi a zákrutami či zákutiami života na druhej strane nemožno odbiť poučkami, tobôž nie nadradeným moralizovaním.

Kauza bezprecedentného odvolania arcibiskupa Bezáka poodhalila, respektíve potvrdila stav, v akom sa cirkev dnes nachádza. Miesto dialógu, otvorenosti a pokory panuje mentalita moci a nadradenosti. Inaugurácia biskupa Oroscha na miesto odvolaného arcibiskupa tento stav opätovne potvrdila, ba ešte prehĺbila.

Vo všetkých kultúrach, náboženstvách, či v rôznych sociálnych skupinách sú mnohí, ktorí sa hrajú na väčšiu dokonalosť oproti ostatným. Keď im však ide o kožu, prípadne o väčší krajec chleba než má konkurencia, alebo keď sa cítia zneistení a ohrození výzvami doby alebo niekým, kto tieto výzvy berie vážne, často prejavia svoje skutočné sklony. Excelencie a eminencie by si mali uvedomiť, že nasledovať svoj vzor znamená úctu a pokoru, otvoriť sa ľuďom, počúvať ich, ísť medzi ukrivdených a chudobných, pridať sa k zápasu za rešpektovanie práva a za spravodlivosť, a nie nadradene moralizovať, doráňaným nakladať ešte viac, raziť si kariéru a hromadiť rôzne honory. A zjavne by to chcelo aj viac úprimného dialógu a menej démonizovania ľudí s iným názorom. Pretože aj trpezlivosť ponižovaných má svoje hranice.

• Vlado Gregor
  (Autor je publicista.)