Úryvky z textu, ktorý F. X. Šalda publikoval v roku 1931 (Šaldův zápisník, 3):
Dnešní intelektuáli prepadli neduchovnosti; zmalomyseľneli a stali sa malovernými – v tom je jadro ich choroby. Neveria ničomu, čo nemôžu ohmatať alebo spočítať. Celú ich dušu vypĺňa iba faktické konštatovanie a mylne sa domnievajú, že ono je celým poznaním, celým ľudským vedením. Pravda, treba opäť získať veľkú vieru i veľkého ducha, ale nie je možné ich získať odniekiaľ zvonku … ale iba vnútornou obnovou.
Treba nájsť takú vieru v intelekt, akú mal napríklad Platón, ale bez jeho ideológie. Takú vieru v intelekt, akú mal Tomáš Akvinský, ktorý v ňom vidí niečo, čo človeka spája s Bohom a čo jediné dáva zmysel a rozumnosť všetkému vnútornému úsiliu. Treba získať takú vieru, akú mal Dante, pre ktorého je intelektuálne svetlo to isté ako láska, ktorá dáva do pohybu celý hmotný i duchovný vesmír. Bez takej viery v intelekt v skutočnosti niet intelektuála. Pravého intelektuála napĺňa nie suché a chladné rozumovanie, ale duchovný oheň, plamenné krídlo… Intelektuálnosť neznamená suchú a pedantnú presnosť, ktorá sa nasýti vyratúvaním a konštatovaním množstva drobných faktov; pravá intelektuálnosť je oheň, ktorý mučí a preniká celú dušu a nedokáže byť uspokojený, kým ju nevynesie k vyššiemu zjednotenému pohľadu na veci života a smrti. Veľkí vedci, práve tak ako veľkí myslitelia a básnici, nikdy neboli bez takéhoto ohňa.
Ako odlišne to bolo napríklad v stredoveku! Aj tam bola veda životným povolaním, ale to povolanie malo svoje výsostné poslanie, za ktoré bol ochotný taký teológ položiť život, a niekedy ho aj položil. Tým poslaním bola práve viera v intelekt ako tvorivý prvok života, ako architektonický princíp sveta a života. Bola to viera vo svetlo, ktoré preniká celý vnútorný i vonkajší svet a z chaosu buduje poriadok. … A ešte v renesancii! Aj tu je ešte profesor confessor: celou svojou osobnosťou stojí za svojím vedeckým poznaním; ono je celým jeho ľudským osudom, obraňuje ho a stotožňuje sa s ním do svojho posledného dychu, pre pravdu tohto vedeckého poznania je ochotný ísť hoci aj na hranicu. Ani tu vedenie nie je ničím indiferentným. Je viac než len obyčajným konštatovaním či opisom niečoho.
Dnes je to však poväčšine inak. Miesto mysliteľa, miesto pýtajúceho sa v goetheovskom zmysle zaujal „odborník“, pre ktorého vedenie nie je videním a ktorý celkom potlačil pohľad do diaľky. … Vedenie nielenže už dávno nie je videním, ale je systematickým oslepovaním alebo aspoň krátkozrakosťou: za nič na svete nesmieš vidieť za svoj krtkovský kopček…
Nuž, tento metafyzický kastrát je vlastnou príčinou intelektuálnej biedy.
Heroické čnosti, tie, ktorými sa vyznačovali veľkí zakladatelia vedy i umenia, dnes akoby boli stratené. … Kde je naša aspoň posledná statočná a charakterná vedecká generácia? V temer už šerej minulosti. Sú to pozitivisti a realisti, ktorí v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch 19. storočia zvádzali svoje, dnes už legendárne boje s poslednými prežitkami romantizmu. Nejde tu vôbec o to, či boli vždy v práve a či mali vo všetkom pravdu; usudzujem, že často nie… Ale predsa sa bili o niečo a verili v niečo, čo možno nazvať interpretáciou skutočnosti, čo možno nazvať pohľadom a videním.
Koľko ohňa a žiary dokázal vykresať antický i stredoveký človek zo svojich nepomerne menších zásobární vedenia a poznania! A ako hanebne málo dokáže z oveľa, oveľa bohatších materiálov využiť pre vyššiu stavbu života moderný človek!
Dávno sa minuli časy, keď muž, ako bol Palacký, osobnosť v plnom romantickom zmysle slova, v ktorom sa do jednotnej syntézy spojili vedec a mysliteľ, umelec i básnik, bol aj politickým vodcom svojho národa. Mohol ním byť práve vďaka harmónii a syntéze všetkých týchto zložiek… Dnes práve o osobnosti v tomto celostnom zmysle je veľká, áno, najväčšia núdza… Máme celý rad odborníkov, .. ale málo ľudí ducha a osobností, ktoré rušia onen starý systém a zakladajú nový.
