Čím je menej žijúcich svedkov vojnových hrôz, tým viac potrebujeme takéto knihy, tvrdí Brooke Allenová v Barnes and Noble Review v recenzii na knihu Iana Burumu Year Zero: A History of 1945.

Po strašných udalostiach Druhej svetovej vojny nadišla v Európe a v Ázii v roku 1945 krvavá vlna nekontrolovanej pomsty. Tento fakt bude asi mnohých čitateľov Burumovej knihy šokovať, myslí si Allenová.

Zomierali nielen tí, čo priamo podporovali nacizmus a fašizmus, ale aj mnohí, ktorí nejakým spôsobom kolaborovali s nemeckými okupantmi v Európe alebo s japonskými v Ázii, alebo aj takí, ktorí sa s bežnými Nemcami či Japoncami priatelili. Napríklad v oslobodenom Československu na jeden štadión odvliekli desaťtisíc sudetských nemeckých civilistov a všetkých postrieľali. Alebo v Poľsku tamojšia hrôzostrašná Milícia postrieľala veľký počet obyvateľov podozrivých z kolaborácie. V Juhoslávii sa pomsta robila na základe národnosti a náboženstva. Sovietski vojaci na oslobodených územiach znásilňovali ženy. V Ázii prepukla brutalita od Vietnamu až po Alžírsko.

Buruma považuje za problematické aj to, že mnohých sovietskych ľudí, ktorých oslobodili z nemeckého vojnového zajatia, Briti poslali späť do Sovietskeho zväzu aj napriek ich vôli. V Sovietskom zväze veľkú väčšinu z nich potom buď hneď popravili, alebo poslali do Gulagu, kde čoskoro zahynuli.

Recenzentka Burumovej knihy považuje za dôležité všimnúť si, že v roku 1945 vznikli aj mnohé mýty. Viaceré z niekdajších okupovaných krajín až priveľmi zveličili reálny význam partizánskych hnutí, aby si tak posilnili svoje naštrbené sebavedomie. Takto si napríklad aj Francúzi vytvorili mýtus o svojej krajine ako o silne protifašistickej, hoci v skutočnosti Francúzsko štyri roky kolaborovalo – aj keď v podstate nanútene – s Nemeckom. Tieto mýty zohrali dôležitú rolu v povojnovej legitimite politikov – bez týchto mýtov by totiž mnohí politici nemali takmer žiadnu legitimitu.

Spomedzi povojnových súdnych procesov s nacistickými a fašistickými zločincami Buruma vyzdvihuje Norimberský proces, ktorý prebiehal s najväčšou dôslednosťou a s trpezlivým odkrývaním podrobností. Avšak Na rozdiel od Norimberského procesu v mnohých ďalších procesoch bolo pred súd postavených len niekoľko obetných baránkov kvôli sebapotvrdzovaniu nových politických elít, tvrdí vo svojej knihe Buruma.

Viaceré vtedajšie svetové osobnosti, medzi nimi aj Einstein, sa zamýšľali nad tým, ako v budúcnosti zabrániť ďalšej vojne. V texte, ktorý uverejnili v New York Times, navrhovali vznik nadnárodnej vlády, ktorá by tak mohla byť garantom pokojnej a mierovej budúcnosti. Aj táto idea nakoniec viedla k vzniku OSN, hoci s oveľa obmedzenejšími kompetenciami. Lenže štáty sa rozdelili na protichodné tábory či bloky a niektoré krajiny, ako napríklad Nemecko a Kórea, sa rozdelili na dva štáty. Dejiny sa tak na dlhší čas vyvíjali inak než si to po vojne mnohí predstavovali.

Buruma tiež pripomína, že v Nemecku a Japonsku bol povojnový pacifizmus nutnosťou, no obyvatelia boli čoraz viac hrdí na toto povojnové mierové dedičstvo. Aj z tohto hľadiska je dodnes zaujímavé sledovať, že keď Spojené štáty žiadajú tieto dve krajiny o vojenskú podporu, v oboch krajinách sa to stretne s odporom.

Brooke Allenová v recenzii na Burumovu knihu vyjadruje obavu, že poučenia z vojny postupom času vyprchávajú. Objavujú sa dokonca absurdné tvrdenia, že holokaust ani nebol. A to aj napriek tomu, že ešte žijú priami svedkovia holokaustu a všetkých tých nepredstaviteľných utrpení. Ako sa však zmenšuje počet žijúcich svedkov, čoraz viac potrebujem také knihy, ako je aj najnovšia kniha Iana Burumu, uzatvára recenzentka Brooke Allenová.

• (ar)

Ian Buruma je popredný holandský spisovateľ a novinár žijúci v Spojených štátoch, pred časom profesor v Oxforde, dnes profesor na Bard College v Annandale-on-Hudson (New York).

Brooke Allenová je autorkou štyroch kníh, vyučuje na Bennington College vo Vermonte v Spojených štátoch a spolupracuje s viacerými literárnymi magazínmi.