Odkaz z Fukušimy

Iunichi Sato | EKO | 9. Júl 2013

Marec 2011 bol jednoducho tragický. Japonská vláda a jadrový priemysel sa spočiatku snažili dostať zasiahnuté reaktory pod kontrolu. Potom som v priebehu posledných dvoch rokov videl, ako sa ľudia žijúci v okolí Fukušimy snažia aspoň o zdanlivý návrat do normálneho života. Mnohé oblasti sú však aj naďalej neobývateľné, pričom až 160 tisíc ľudí zostalo uväznených v neistote zajtrajška. Nemôžu sa vrátiť domov, ale ani znova vybudovať svoj život na bezpečnejšom mieste, pretože nedostali dostatočnú náhradu za spôsobené škody. Jediné, čo sa od havárie reaktorov posilnilo, je naše presvedčenie, že jadrová energia je nebezpečná a nie je v najlepšom záujme ľudí.

Táto pokračujúca tragédia vznikla pre chyby systému, ktorý mal zabezpečiť bezpečné prostredie pre svojich občanov, ale nestalo sa tak. Tento systém chráni jadrový priemysel, nie ľudí.

Náklady na katastrofu vo Fukušime sa odhadujú na 250 miliárd dolárov. Avšak len doterajšie náklady postihli prevádzkovateľa elektrárne TEPCO natoľko, že si musel požičať peniaze od vlády, čiže od japonských daňových poplatníkov. TEPCO je pritom jedna z najväčších energetických spoločností na svete, no aj tak nenesie zodpovednosť za spôsobené škody. Účet zaplatia daňoví poplatníci. Horšie je, že systém poskytuje dokonca ešte väčšiu ochranu pre firmy ako GE, Hitachi a Toshiba. Tie totiž elektráreň vo Fukušime stavali a dodávali služby a technológie na jej prevádzku. Napriek tomu nemusia obetiam katastrofy zaplatiť nič, pretože sa na nich podľa zákonov nevzťahuje žiadna zodpovednosť.

Japonská spoločnosť protestovať nezvykne. V posledných rokoch sme však videli stovky tisíc demonštrantov, ktorí zaplavili ulice Tokia okolo úradu predsedu vlády a parlamentu. Tieto protesty pokračujú a podpora úplného útlmu jadrovej energetiky v Japonsku rastie. Ľudia sa hnevajú, jednak na rozhodnutia predchádzajúcej vlády reštartovať jadrovú elektráreň po tom, ako boli po fukušimskej katastrofe všetkyodstavené, ako aj na plány novej vlády reštartovať viac reaktorov, respektíve pokračovať v ich budovaní.

To, čo ľudia stratili pri katastrofe vo Fukušime im navrátiť nevieme, ale môžeme sa spojiť a zabezpečiť, že na nich pamätáme, a že už nikto nebude musieť trpieť následky jadrovej havárie.

Katastrofa vo Fukušime zastavila ďalší vývoj jadrového priemyslu v Japonsku. Japonci sa poučili a vidno napredovanie vo vývoji alternatív k jadrovej energii: rozvoj energetickej účinnosti a obnoviteľných zdrojov energie. Premiér Abe však teraz chce krajinám V4 predávať jadrovú technológiu od dodávateľov Hitachi a Toshiba, teda od tých istých spoločností, ktoré odmietajú prijať zodpovednosť za chyby na reaktoroch vo Fukušime. Keď páni premiéri V4 budú s premiérom Abe hovoriť, možno by mali požiadať o pomoc v rozvoji čistých a obnoviteľných zdrojov energie namiesto nebezpečného jadra.

Natíska sa aj otázka: Ako by to vyzeralo v krajinách V4 v prípade nehody, keď vidíte, ako s problémami zápasíme v Japonsku, kde títo jadroví dodávatelia sídlia? V obci Ítate v prefektúre Fukušima sa náklady na vyčistenie odhadujú na 322 miliárd jenov (asi 2,5 miliardy eur). A to ide len o jednu z 59 obcí, ktoré takéto práce potrebujú. Množstvo peňazí, ktoré je potrebné najprv na vybudovanie reaktora a potom na odstránenie následkov, keď dôjde k nehode, je jednoducho neprijateľné, najmä, keď obnoviteľné zdroje môžu dodávať lacnejšiu a hlavne čistejšiu energiu.

Zrejme aj vzhľadom na poučenie z Fukušimy je mnoho ľudí v Poľsku, Českej republike, Maďarsku a na Slovensku proti využívaniu tejto technológie. Napriek tomu je prekvapivé, že v krajnách V4 neprebieha žiadna skutočná verejná diskusia o jadrovej energii. Vo Fukušime som videl, ako boli celé spoločenstvá ľudí vyhnané z domovov, ich domy a polia vyhlásené za kontaminované. Rodičov snažiacich sa obnoviť svoj život, aj keď majú strach o svoje deti, ktoré boli vystavené vysokým úrovniam žiarenia. Dva roky po havárii ukázal prieskum verejnej mienky novín Asahi, že 70 % japonských obyvateľov je za postupné odstavenie všetkých reaktorov. Okrem toho za posledné dva roky len dva z 54 japonských reaktorov produkujú energiu a krajina funguje bez väčších výpadkov – to vedie k otázkam o potrebe jadrovej energie vôbec.