Žijeme v dobe, keď iba inštitúcia môže dať punc vierohodnosti pre výkon povolania, keď iba vzdelanie a tituly vzbudzujú akú takú dôveru v kompetentnosť. Pritom je veľa ľudí, ktorí napriek absencii zodpovedajúceho vzdelania a bez záštity inštitúciou robia, čo ich baví, na čo majú talent a sú v tom dobrí, aj keď ich to zväčša neživí. Na druhej strane sú mnohí, ktorí so vzdelaním a zaštítení inštitúciou robia svoju prácu či svoje povolanie mizerne a berú za to nemalé peniaze. Mnohí nadaní a schopní ľudia sú dnes odsúvaní na okraj, iní, s chorými spôsobmi a deformujúci spoločnosť, majú priestor.
Mnohé individuality oslobodené od konvencií, vyčnievajúce z bežných spoločenských skupín a kolektívnych názorov si volia vlastnú cestu. Kráčajú po nej, lebo veria, že je to najlepšie, čo môžu urobiť. Robiť veci inak, sa dá vysvetliť len vnútornou silou, alebo božským duchom. Nie je to nutnosť, ktorá tak velí. Naopak, na nutnosť sa odvolávajú mnohí, ktorí nakoniec končia v dave. Nie je to ani mravné rozhodnutie, lebo ono tiež často končí v konvenciách. Je to vnútorný popud, ktorému človek verí, vnútorná sila, ktorou sa nechá viesť.
Už Carl Gustav Jung napísal, že čím menšia osobnosť, tým slabší vnútorný hlas, ktorý je celkom nahradený spoločnosťou, či nejakou skupinou a namiesto povolania nastupujú kolektívne potreby.
Skutočné osobnosti sú ozdravným prvkom spoločnosti. Oslobodzujú, pretvárajú a uzdravujú spoločnosť od nánosov. A podobne ozdravne pôsobia aj na samých seba. Vnútorný popud, ktorým sa nechali viesť, ono povolanie ich privádza k plnšiemu životu a širšiemu vedomiu. Ostatní sa – v tom lepšom prípade – musia uspokojiť s večnými otázkami.
