Poľský historik, filozof a publicista Dariusz Gawin v rozhovore pre český Demokratický střed hovoril o neľahkej ceste vyrovnávania sa s minulosťou i o úspešnom Múzeu Varšavského povstania.
Dariusz Gawin. Zdroj: Wikimedia Commons
Gawin pripomenul, že v deväťdesiatych rokoch sa po predchádzajúcej ére hnutia Solidarita poľské elity domnievali, že sa treba „sústrediť predovšetkým na budovanie liberálnej demokracie a trhovej ekonomiky, pričom otázka vyrovnania sa s komunistickou minulosťou zostávala tak trochu bokom“. Toto malo aj svoje politické dôvody: postkomunisti pochopiteľne nemali záujem o vyrovnanie sa s totalitnou minulosťou, „pretože sa ich to osobne týkalo“. Túto atmosféru podľa Gawina najlepšie ilustruje „heslo Aleksandra Kwaśniewského v prezidentských voľbách 1995, v ktorých zvíťazil nad Lechom Wałęsom. To heslo znelo: Zvoľme budúcnosť.“
V mediálnych diskusiách často zaznievali postoje, že minulosť treba nechať historikom, mali by sme sa dívať do budúcnosti a budovať blahobyt a demokraciu. „Boli tu však dve veci, ktoré vzbudzovali pochybnosti,“ tvrdí poľský historik. Po prvé, spravodlivosť bola ponechaná bokom a po druhé, v kontexte budovania liberálnej demokracie chýbalo zdôrazňovanie hodnôt. „Liberálna demokracia sa tiež musí opierať o nejaké hodnoty, nemôže byť svetonázorovo neutrálnym, čisto procedurálnym systémom,“ a potrebuje aj „svoje mýty, rituály a symboly, ktoré vychádzajú z daných hodnôt“.
Gawin sa v tejto súvislosti odvoláva aj na Dahrendorfa, ktorý „kedysi povedal, že liberálna demokracia je chladným projektom, ktorý pokiaľ sa neopiera o hodnoty a symboly, sa stane len súborom istých procedúr, ktoré sú neutrálne do slova a do písmena“. To podľa Gawina znamená okrem iného aj to, že kde ide len o akýsi chladný súbor procedúr bez hodnôt a symbolov, napokon „pravda aj lož sú rovnocenné a majú rovnaké práva“. Čiže eštebák a jeho obeť, „sú rovnocennými účastníkmi verejnej debaty, kde obaja predložia svoje argumenty a verejnosť si vyberie, kto z nich má podľa nej pravdu“.
Lenže to je „nielen morálny škandál, ale aj politická chyba“, varuje poľský historik. Preto „sme sa pomocou politickej filozofie snažili presadiť názor, že štát ako nástroj politického spoločenstva má nielen možnosť, ale má tiež povinnosť presadzovať tie hodnoty, ktoré sú podľa neho dôležité, a vymedziť správanie, ktoré považuje za trestuhodné. A že jedným z nástrojov pre priblíženie tých hodnôt je spätný pohľad do histórie.“ Štát by preto mal „pestovať aktívnu politiku pamäti a nenechávať všetko na historikov, vedcov a tak ďalej“.
Napokon aj „všetky západné demokracie pestujú politiku pamäti a majú určité symboly, mýty a rituály, ktoré sú súčasťou verejnej sféry. Či už ide o pomníky, názvy ulíc a námestí, o to, čo je na známkach, bankovkách, čo sa učia deti v škole alebo kedy sú štátne sviatky. Lenže kým v liberálnych demokraciách typu USA, Francúzska a Veľkej Británie sa o podobe politiky pamäti rozhodovalo pred desiatkami, stovkami rokov, v Poľsku sme to museli urobiť za života tohto pokolenia. Keď sme začali na verejnosti hovoriť o politike pamäti, vyvolávalo to obrovské kontroverzie,“ spomína Gawin. Ako však dodáva, dnes je už veľkým víťazstvom, že „od diskusie, či štát má vôbec pestovať politiku pamäti, prechádzame k diskusii o jej podobe“.
Múzeum Varšavského povstania. Zdroj: warszawa.wikia.com
Pred desiatimi rokmi vzniklo Múzeum Varšavského povstania a stalo sa najmodernejšou inštitúciou svojho druhu v Poľsku. „Dosiahlo zásadný obrat v spôsobe myslenia o politike pamäti. Ukázalo, že štát aj samospráva majú záväzok zaoberať sa týmito záležitosťami.“ Na tomto projekte má podľa Gawina, ktorý je zástupcom riaditeľa múzea, veľkú zásluhu vtedajší varšavský primátor Lech Kaczyński. Ten „akoby zakladateľ múzea dokázal nemožné“.
Vďaka tomuto múzeu sa už „mení prístup ľudí“, ktorí už vidia, že sa oplatí vynakladať finančné prostriedky na takúto činnosť a na takúto politiku pamäti. Múzeum dokonca „zmenilo spôsob fungovania inštitúcií zaoberajúcich sa históriou, pretože nie je iba historickou inštitúciou, ale je tiež veľkou kultúrnou inštitúciou“. Nestačí mať expozície, ale organizovaním rôznych kultúrnych podujatí múzeum oslovuje kultúrnu obec, mladých ľudí, súčasnú poľskú popkultúru. „Dnes už každá nová historická inštitúcia vie, že musí fungovať inak, než to bolo predtým bežné,“ konštatuje poľský historik.
Vo vyrovnaní sa s komunizmom sa mnohé veci nepodarili, priznáva Gawin. Neveľmi sa podarilo potrestať zločiny. Pred súdom síce skončilo viac ako sto funkcionárov Štátnej bezpečnosti, ale podľa poľského historika je to veľmi málo „z hľadiska toho, s čím sme mali do činenia, pretože tých ľudí, ktorí boli odsúdení, boli tisíce“. Čo je však dôležité, „podarila sa symbolická záležitosť“, tzn. že dnes už „nielen spolupráca so Štátnou bezpečnosťou, ale aj priveľké angažovanie sa v čase Poľskej ľudovej republiky diskvalifikuje človeka v poľskom verejnom diskurze,“ konštatoval v rozhovore poľský historik Dariusz Gawin.
-
(red)
