Prepojenie politiky a záujmových skupín (t. j. oligarchická demokracia) sa podpísalo pod podobu štátnosti Slovenskej republiky. Pod charakter spoločnosti sa však podpisuje aj pretrvávajúci príklon k pohodlnému zabúdaniu a sebaoslavnej mýtotvorbe.
V prvej fáze demokratizačného procesu (1989-1991) významnú rolu zohrali hnutia, ktorých úlohou bolo ukončiť komunistickú totalitu. Zmena systému a pluralita politických strán sa tak stali automatickým sprievodným javom.
Politické zoskupenia vznikali najmä z prostredia elít, ktoré sa identifikovali s niektorou skupinou spoločnosti. Základom politickej podpory sa stala orientácia na konkrétnu spoločenskú skupinu, alebo naopak, na všetkých voličov, bez konkrétnej príslušnosti k sociálnej štruktúre.
Tieto politické hnutia, resp. organizácie boli zoskupením najrôznejších politických a spoločenských smerov. Boli to masové hnutia bez ideologickej bázy, ktorých cieľom bolo ukončenie vlády komunizmu a realizácia spoločenskej premeny. Na Slovensku to bolo VPN, v Česku Občianske fórum, v Poľsku Občiansky výbor Solidarita, v Maďarsku Maďarské demokratické fórum. Základným cieľom bola zmena politického systému s jedným dominantným subjektom na pluralitný systém politických strán.
Kreovanie politického spektra
Okrúhly stôl viedol na Slovensku k vytvoreniu prvej vlády pod vedením člena KSČ a bývalého ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky Milana Čiča a kooptovaného parlamentu. Celkovo v Československu komunistická moc súhlasila s legitimizovaním opozície a prostredníctvom niekoľkých jednotlivcov napomáhala k zmene, čím si zabezpečila politickú podporu pre svoje ďalšie pôsobenie. Prevzatie vlády po vzájomnej dohode vyústilo do prvých slobodných volieb, no neprinieslo úspech, ktorý by umožnil dlhodobejšie pôsobenie uvedených hnutí.
Štandardizácia politického spektra sa nedala chápať ako tvorba klasického ľavo-pravého členenia politických strán. Dôvodom bola zmena nedemokratického monopartizmu na demokratický pluralizmus. Politický systém a systém politických strán nebol formovaný od nuly, ale na báze reformovania komunistických štruktúr (KSS), obnovenia demokratických strán a národných, etnických síl z obdobia pred komunizmom (DS, SNS) a politických strán na spôsob západných demokracií (KDH, SZ).
V tejto prvej fáze došlo tiež k transformácii komunistickej strany na ľavicové zoskupenia s veľkým vplyvom, majetkom a zázemím.
Konfliktné línie medzi politickými subjektmi sa tiahli v dvoch dimenziách: v sociálno-politickej dimenzii (o vyrovnaní sa s minulosťou a type a charaktere štátu) a v sociálno-ekonomickej dimenzii (o podobe ekonomickej reformy).
Sociálno-politický konflikt v straníckom spektre pravice sa vyhrotil vo vzťahu k tzv. lustračnému zákonu a jeho aplikácii. Rozkol sa tiahol po osobnostnej línii: na Slovensku VPN vs. Mečiar, v Česku Havel vs. Klaus (v Poľsku Walesa vs. Mazowiecki). Tento rozkol znamenal aj trieštenie voličov. Roztrieštené, zostatkové malé strany už celkom nespĺňali úlohu reprezentanta spoločenských vrstiev a v danej situácii nedokázali plnohodnotne obhajovať ich záujmy. Vo voľbách 1992 preto skončili prehrou. Úspech týchto strán by bol možný jedine spojením všetkých proreformných síl.
Sociálno-ekonomický konflikt mal najbližšie k rozporu medzi ľavicou a pravicou. Ľavica uprednostňovala rozšírenie ochranných a paternalistických funkcií štátu v sociálnej sfére, zasahovanie do trhových mechanizmov a kombináciu štátneho a súkromného vlastníctva. Pravica presadzovala protrhové reformy, menšie zasahovanie štátu, podmienky pre príchod zahraničných investorov, privatizáciu a najnižšiu mieru inflácie. Táto druhá línia konfliktu bola zároveň v znamení konfliktu medzi občianskym a národným hodnotovým princípom.
Klasické politické konflikty sa neodohrávali na línii pravica-ľavica, ale medzi pravicovými subjektmi. Nesúlad bol napríklad v tom, že katolíci videli v umiernených liberáloch väčších nepriateľov než v socialistoch.
Druhá fáza demokratizačného procesu, t. j. fáza zrodu nového politického systému prebiehala v rokoch 1992-1994. Bola to etapa kreovania politickej scény a politických zoskupení. Členenie pravicového spektra sa ešte len začalo kryštalizovať, no na druhej strane sa už začala integrácia ľavicových zoskupení.
Slovenské štiepenia
V dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia sa politické strany opierali o tri piliere úspešnosti: národný, kresťanský a sociálny (nie ekonomický). Od 50. rokov sa začala urýchlená, oneskorená urbanizácia a industrializácia sovietskeho typu. Kultúrna modernizácia však zaostávala. Dodnes je Slovensko kultúrne aj mentálne rurálnou spoločnosťou.
Po roku 1989 sme svedkami negativistického videnia. Vyzdvihujú sa neuspokojivé stránky spoločenského života. Príčiny tohto fenoménu sociológovia aj historici vidia v privysokých očakávaniach, slabom odvrátení sa od bývalého režimu, v komparatívne vysokých nákladoch a v znechutení zo spôsobov robenia politiky.
Veľké ilúzie a slabšie hodnotové odtrhnutie sa od bývalého režimu boli dôsledkom pomerne neskorého civilizačného vzostupu Slovenska za socializmu, mäkšej normalizácie, slabého odporu proti režimu, pomerne nízkeho počtu perzekvovaných, veľkých finančných transferov na vidiek a značne širokých sociálnych práv. Na Slovensku preto panuje oproti ostatným postkomunistickým krajinám pozitívnejšie hodnotenie komunistického režimu.
Z uvedených dôvodov bola ekonomická transformácia prijímaná s nedôverou. Vzniklo spojenectvo ľavicového populizmu so slovenským ekonomickým nacionalizmom. Paternalistické a protiliberálne hodnotové orientácie boli na Slovensku silnejšie než v iných krajinách.
… článok pokračuje na ďalšej stránke ►
