Tí, čo sa narodili do tragických komunistických desaťročí, vedeli a tvrdo pociťovali, čo je to byť iný, aké je ťažké vymaňovať sa z kolaborujúceho stáda a trvať na svojom. Ivan Kadlečík to pociťoval s neodpustiteľnou stigmou farárskeho pôvodu.
Syn evanjelickej fary nebol spočiatku jednoznačný; aby si odľahčil kádrové bremeno, robil aj ústupky, bral režim a život v ňom, akoby sa hral, azda si myslel, že násilníkov prelstí, že bude naoko ako mnohí iní, ale v skrytosti sebe verný.
Až počas Pražskej jari a najmä po príchode okupačných vojsk, keď bol v Martine šéfredaktorom Matičného čítania, ho situácia, pre kultúru hraničná, uvrhla do jeho najvlastnejšej hodiny pravdy. V nej musel lutherovsky povedať: „Tu stojím, inak nemôžem!“
*
Vtedy, na začiatku sedemdesiatych rokov, vyhodený, nezamestnaný, inštitúciami a priateľmi obchádzaný, ale v tvrdohlavosti, uvzatosti nepolepšiteľný, a stále sebe verný, vzdorovito – lebo „nechce zabudnúť vravieť, nechce mlčať pred sebou a svojimi priateľmi“ – pokračoval v začatom, a písal.
„Ivan neprestal písať, oslovovať tváre ani v tých ošemetných smradľavých rokoch sedemdesiatych,“ dosvedčuje Oleg Pastier v Spytovaní.
Nielen písal, ale rukopisy rozmnožil a amatérsky zviazal. Takto samizdatovo vydal Reči z nížiny (1973) a Tváre a oslovenia (1974).
Tie samizdaty mi zazneli ako radostná zvesť, ako dokument či posolstvo, že stále je tu niekto, koho ešte pravda a duch ovláda a neopúšťa; kto z ich výsostných maxím nepopustil, ani popustiť nemieni, v kom žije aj do našej tmy predĺžené vedomie o hodnotách, kto patrí vskutku do tej obce božej, neviditeľnej, čo drží zákonník kultúrnych noriem a nepodplatiteľného ducha. Vtedy som mu na potešenie aj povzbudenie napísal esej Ivan Kadlečík píše. (Mimochodom bol to vôbec prvý text napísaný o Ivanovi Kadlečíkovi, a do čias Charty 77 aj jediný, čo zdôraznil aj Oleg Pastier v Spytovaní)
*
V Tvárach a osloveniach Kadlečík nepíše „o autoroch“ a „o dielach“, ale rozpráva sa s nimi, háda sa aj súhlasí s nimi. Kriesi život z papiera a oživuje mŕtvych: tých historických, čo skutočne žili, aj tých z papiera, čiže „zo snov literatúry“. Sú to tváre, ktoré pri čítaní videl, sú to doslova aj ich oslovenia: Kafkov Josef K., Exupéryho letec Riviére, Durrenmattov komisár Bärlach, Kukučínov Neprebudený, Gorkého Čelkaš. Sú to eseje špecifického druhu, akoby rozhovory s literárnymi postavami a ich autormi.
Čo uzrel v Gorkého Čelkašovi? „Ľahko je byť statočným, ak sa očakáva, že to nebude dlho trvať: potom príde odmena za statočnosť. … Ale byť statočný bez nádeje, iba to je pravé. Nečakať na nič, no tvoriť, myslieť, čelkašovsky byť samým sebou – napriek tomu, čo je.“
Znie to ako predpoveď, ako sľub sebe samému – to je budúci Ivan Kadlečík, toto je jeho program, sľub daný vlastnému svedomiu. Je to z rodu jóbovského, ale aj z rodu moderného camusovského, a je to – mravne veľké. Volá sa to „sainteté sans Dieu“, ono Camusovo svätectvo bez Boha; tá zúfalá vernosť bez nádeje, svedomie pred sebou i ľuďmi – pod naším vyprázdneným nebom.
Prečo tá uvzatosť, hrdosť, prečo to jóbovské trvanie na svojej pravde? „Jednotlivcov statočný postoj je márny, ale nevysloviteľne potrebný. … Nič nezmôže, ale už tým, že jestvuje, stáva sa pieskom v súkolí tohto sveta.“ Toto je miesto, z ktorého môžeme Ivana Kadlečíka vidieť najlepšie a do budúcnosti mu najlepšie rozumieť.
„Strach a nenávisť k vznešenému, k elegancii, k sakrálnemu. Pojmy ako etika, svedomie, zodpovednosť, ideál a ,řád´ sú buď neznáme alebo smiešne staromódne. A tak si v spolupráci s vládnucimi hornákmi sami seba vyháňame do rezervácie a kultúrneho geta.“ (Rapsódie a miniatúry) V snobskej postmodernej stádovosti je to jasnozrivý pohľad vidiaceho a rozlišujúceho, toho, čo nestratil vedomie súvislostí. „Kultúra znamená úctu, uctievanie, ba až milosrdenstvo voči zázraku, akým je život nielen človeka, ale celej tejto planéty!“
V Tvárach a osloveniach, postupne aktualizovaných-rozširovaných Rapsódiách a miniatúrach a vo Vlastnom horoskope je najpôvodnejší a najpresvedčivejší. V nich je azda aj celý budúci Kadlečík.
*
„Ako počujem z novín, práve nás zväz spisovateľov „rehabilituje“ v Bratislave v týchto chvíľach, čakám dnešnú poštu, možno tam bude pozvánka, no tak či tak už asi nestihnem dobehnúť na tú opičiareň. Ide mi o princíp, pochopiteľne, lebo inak na zväz kašlem. …. Pozvánka neprišla. Ešte sa nasmejeme,“ napísal 21. decembra 1989 Ludvíkovi Vaculíkovi.
Avšak disident, skeptik a rebel nezostával pasívny. Písal, ozýval sa verejne. Keď som z poverenia Tranoscia obnovoval lukáčovskú Tvorbu, hneď sa nadchol a zaktivizoval. Cítil v Tvorbe čosi výsostne potrebné a rodné. Stal sa mojím najbližším, duchovne najspriaznenejším spolupracovníkom a autorom. „Konečne som našla ľudí, ku ktorým patrím!“, napísala mu Hana Ponická.
V ponovembrovej tvorbe nemal hneď nepriateľa – a tento rebel ho potreboval. Už ho neobklopovali eštebáci, už sa nemusel nikoho báť. Naopak, všade bol vítaný a oceňovaný. Už nemusel písať v narážkach a inotajoch, už nepísal pod existenčným ani bývalým existenciálnym tlakom: boli sme slobodní, voľne píšuci a publikujúci, čítaní a pretriasaní – a predsa: nepriateľ sa čoskoro vynoril.
Rebel pozorne sleduje dianie a hrozí sa, ako rýchlo starnú ideály revolúcie. Ale nemlčí: „A už sú tu opäť popri starých i noví pragmatici. Keď sa kedysi normalizátori usilovali ak nie zlikvidovať, tak aspoň spochybniť slovenský disent, ktorý je, vraveli, taký bezvýznamný, zanedbateľný, nepočetný – v porovnaní s Čechmi – že vlastne ani nejestvuje, a pomery u nás sú teda celkom normalizované, konsolidované a jednotne homogénne; dnes sa opäť objavujú výsmešné i nenávistné hlasy, že na Slovensku vlastne nič nebolo, a že čo bolo, bolo slabučké. Noví pragmatici akoby tak chceli zahladiť svoju vinu, premlčať vlastnú zbabelosť a hanbu, s ktorou donedávna miništrovali padnuvšej moci,“ napísal v Epištolách.
„No náš (špecificky slovenský, protestujúci, so stáročnými tradíciami), náš disent (alebo ak chceme pozitívna spoločenská deviácia) nepovedal konečné slovo, neopotreboval sa ani nevyčerpal svoje možnosti; práve a presne naopak: budeme sa musieť k jeho nepodkupnému svedomiu a kritickému intelektu ustavične, a obávam sa i teším, aj v budúcnosti vracať, učiť sa od neho. Veď napokon: disent nie je len otázkou literatúry; je to širší, komplexný problém kultúry, je to životný postoj, existenciálny fenomén: nepragmatický, neutilitárny.“ Lebo „národ, malý národ sa môže a má uskutočňovať predovšetkým duchovne, kultúrne, a teda mravne, nie krátkozrakou účelovosťou.“
(Redakčne skrátené z pôvodne rozsiahlejšieho textu.)
