Deň českej štátnosti patrí medzi štátne sviatky druhej kategórie. Bol schválený kedysi dodatočne, navyše s ťažkosťami a až po veľkom boji. Oslavuje sa 28. septembra, v deň, keď bol zavraždený přemyslovský knieža Václav. So svätcovým menom ho však nemožno úradne spojiť, spoločnosť by to rozdeľovalo.
A tu je problém: sviatkom sa Deň českej štátnosti nazýva oprávnene, ale rovnako právom by mal mať názov po zavraždenom svätcovi, pretože s jeho osudom, históriou a legendou je spojený celkom logicky a podstatne.
To, čo o svätom Václavovi vieme, okrem toho, že máme k dispozícii telesné pozostatky, sú informácie na pomedzí histórie a legendy. Bolo by hlúpe tvrdiť, že legenda nemá s históriou vôbec nič spoločné. Legenda je dôležitá nielen preto, že sa z nej dá viac alebo menej vyvodiť, čo bolo, ale tiež, ak nie predovšetkým, preto, že hovorí, čo má byť. Pôsobenie legendy potom nie je len cirkevné alebo náboženské, ale často aj povedzme duchovné a vo výnimočných, významných prípadoch, aký je tento, aj politické. To je celkom legitímne. A tak je postava zavraždeného kniežaťa i legenda s ním spätá už po stáročia zhmotnením českej spolupatričnosti so Západom, s Európou – a pre mňa, a predpokladám, že nielen pre mňa, samozrejme s kresťanským Západom a kresťanskou Európou.
O svoju príslušnosť k Západu sme museli po stáročia ťažko bojovať a v tom boji boli aj padlí. Knieža Václav bol jedným z nich. Zásluhou jeho i mnohých ďalších (nezabúdajme, že štátna idea toľko uctievaného Karla IV., o ktorom český ľud vie poväčšine prd, stála na svätováclavskej tradícii) sa s mnohými peripetiami podarilo až dosiaľ byť síce nepevnou a okrajovou, ale predsa len svojim spôsobom bezpečnou súčasťou Západu.
Teraz je naša príslušnosť k Západu opäť osudovo ohrozená imperiálnymi avantúrami Putinovho Ruska. Ale nehádžme všetko na Putina. Nejde ani zďaleka len o vonkajšie ohrozenie. Podstata problému je, že sme ohrození a rozdelení aj (a predovšetkým) vnútri, sami medzi sebou, že hranica medzi Ruskom a Západom vedie uprostred nás, že si svoju príslušnosť k Západu budeme musieť zasa raz – po koľkýkrát už – znova vybojovať, že to bude stáť veľa práce, slzy a pot a s určitou pravdepodobnosťou aj krv, a že sa to teda znovu ako vždy v minulosti bez vážnych a bolestných obetí neobíde.
