Pred časom sa objavila správa, že v Spojených štátoch zatkli dvoch naturalizovaných Američanov, ktorí boli v spojení s Al Kaidou a sú podozriví z terorizmu. Po zatknutí povedali, že hľadali potenciálny cieľ útoku.
Ide z toho mrazenie. Ráno sa zobudíte, idete na prechádzku so psom a môžete padnúť do rany. Potom je z toho správa: Bol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Lenže ono to tak nie je. Útočník si miesto vybral, lebo ho považoval za vhodný cieľ. Pre neho správne miesto v správnom čase. Nehovoriac o tom, že dnes si už vyberajú viac cieľov, aby šokovanie bolo účinnejšie.
Sme priveľmi zraniteľní. V globalizovanom svete s prakticky voľným pohybom a viac-menej bez hraníc, až na tie ruské, čínske a podobné, aj tí, čo akoby žili ďaleko od nás, sú v skutočnosti blízko. Miesta, kde si niekto priam denne strelí alebo vystrelí z pištole alebo rakety, unesie, prípadne zastrelí cudzích alebo vlastných občanov, sú ďaleko len opticky. Tí istí, prípadne ich pobočníci, či skrytí obdivovatelia sa v tomto zmenšenom svete priam neobmedzených možností vynoria kedykoľvek kdekoľvek. Dôvod si vždy nájdu.
To, čo sa nám kedysi zdalo ako vzdialené, je nebezpečne v našej blízkosti. Svet sa zmenšuje a nielen vymoženosti, ale aj ohrozenia sa dostávajú bližšie k nám. O to horšie, ak ohrozenia povstávajú priamo z nášho vlastného prostredia. Nenápadne, najprv ako slobodne vyjadrený názor (sociálne siete a vhodné publikum už urobia svoje). Navyše od ľudí, ktorí poznali krutosť násilia, propagandy, fyzických i psychických hrozieb.
Keď Ján Čarnogurský pred časom prehovoril na schodoch Univerzity Komenského v Bratislave pri pamätníku Danky Košanovej, mladej študentky, ktorá zahynula guľometnou strelou sovietskeho vojaka počas okupácie v roku 1968, vedeli sme, že je to jediný správny postoj k tej krutosti v našich dejinách.
Stačil však krátky čas a ten istý človek je na strane dnešných (no tých istých) okupantov. To, že okupujú inú krajinu, ho nezajíma. Už neokupujú nás, už nestrieľajú na našich študentov. Nezaujíma ho ani to, že na Ukrajine útočia neidentifikovaní ozbrojenci a k tomu vojenskou technikou dodanou z Ruska. Keď Ján Čarnogurský pred časom prehovoril na schodoch Univerzity Komenského v Bratislave pri pamätníku Danky Košanovej, mladej študentky, ktorá zahynula guľometnou strelou sovietskeho vojaka počas okupácie v roku 1968, vedeli sme, že je to jediný správny postoj k tej krutosti v našich dejinách.
Stačil však krátky čas a ten istý človek je na strane dnešných (no tých istých) okupantov. To, že okupujú inú krajinu, ho nezajíma. Už neokupujú nás, už nestrieľajú na našich študentov. Nezaujíma ho ani to, že na Ukrajine útočia neidentifikovaní ozbrojenci a k tomu vojenskou technikou dodanou z Ruska. Tomuto sa nedá rozumieť (a najmä v tomto kontexte ani postoju proti členstvu v NATO). Iba ako strate identity. Alebo je to práve naopak – konečne ako neohrozené a úplné prejavenie skutočnej identity.
Verzia pre tlač
