Otvorené pomenovanie situácie v zdravotníctve slúži prezidentovi Kiskovi ku cti. Ak prezident na sneme komory sestier zároveň povedal, že bude klásť „množstvo otázok“, treba jedným dychom dodať, že samotné sestry kládli otázky a požiadavky už dlhé roky. No až po dvoch desaťročiach úsilia našli zdravotné sestry ústretovosť a na svoje otázky a požiadavky dostali konečne aj korektné odpovede – v podobe uznesení vlády Ivety Radičovej a tiež v podobe zákona, ktorý upravoval minimálne mzdové nároky sestier a rátal aj s legislatívnou úpravou mimonemocničnej a dlhodobej starostlivosti.
Čo z toho zostalo po nástupe vlády Roberta Fica? Okrem piatich dní pracovného voľna na vzdelávacie aktivity pre zdravotníkov vôbec nič. Iba znechutenie, apatia v radoch sestier, nehovoriac o morálnej a etickej devastácii v zdravotníctve, ktorej odstránenie bude zložitejšie ako vyriešenie finančných problémov.
Keď takto dopadla veľká profesijná skupina sestier, ako sa môžu bežní ľudia domôcť svojich práv, spravodlivosti a pravdy? Máme sa uspokojiť iba s prísľubmi, ťahaním za nos, či sociálnymi balíčkami, ktoré si zaplatíme z našich daní a možno ich budú splácať ešte aj naše deti? Alebo sa máme uspokojiť s tým, že viac než zdravým je dnes dôležité byť najmä bohatým a širokým?
Andrej Kiska povedal pravdivo, že „pacienti sa dostali na samotné dno pyramídy“ a že „tesne nad ním sú zdravotné sestry, pôrodné asistentky, potom lekári a na ten vrchol pyramídy sa dostávajú poisťovne a dodávateľské firmy, a celkom niekde tam hore sa nachádzajú aj finančníci a politici“. Rezignácia, apatia či alibistický ústup občanov i profesijných skupín vedie práve k tejto obrátenej hodnotovej pyramíde, a to nie len v zdravotníctve, ale v celej spoločnosti.
Verzia pre tlač
