Mojžišov Dekalóg stanovil hlboko prirodzené mravné a etické hranice Izraelitom, aby sa im čo najľudskejšie podarilo prejsť cestu z Egypta do zasľúbenej zeme. Desatoro teda vnútorne zrkadlí vonkajšiu slobodu, ktorá nikdy nie je úplná, ak nie je vyvážená v duši.
V Slovenskom národnom divadle slovenskí divadelní umelci vytvorili desať samostatných, približne dvadsaťminútových obrazov na všetkých desať Božích rád. Každé jedno prikázanie sa odohráva v inom, často netradičnom priestore, v budove SND. A tak publikum putuje s tvorcami päť hodín. Hoci nie všetci inscenátori sa vybrali vyslovene po duchovnej línii, ona Podstata presakuje zo všetkých desiatich stvárnení, ako aj z celku samotného, a potvrdzuje (Eliadeho) prepojenosť posvätného s profánnym.
Prvá priam meditatívna otázka, ku ktorej nás môže priviesť už samotná forma putovania, znie: Ku komu sa rozhodneme vnútorne pridať? K Božej prítomnosti, k vodcovi, k národu, ku konkrétnemu členovi národa, ku všetkým, k nikomu? S kým budeme putovať a ako si odpovieme na ponúknuté perspektívy?
Každé jedno dekalógové podobenstvo je výzvou na zamyslenie sa nad našim človečenstvom v akejkoľvek situácii. Ako si dnes nárokujeme na Boha? Ako sa k Nemu hlásime? Ako vnímame dôsledky zmien režimov a staré krivdy? A čo aktéri starých krívd? Čo naši hrdinovia? Ako máme nastavené etické a legislatívne normy spoločnosti na Slovensku, v Európe, vo svete? Ako vnímame prácu a ako vieme oddychovať? Ako si vážime rodinu, priateľov? Čo je to skutočná úcta k rodičom, ktorí nám dali najcennejší dar – život? Ako sa staviame k eutanázii a ako sa k nej stavia svet? Koľko máme milencov a mileniek obrazne i naozaj? Ako máme nastavené autorské a vlastnícke práva? Čo nám vlastne skutočne patrí? Čo ohováranie, donášanie, klebety, žiarlivosť, hnev, nenávisť? A čo náš vzťah k blížnemu? K ľuďom i majetku v kontexte úcty a sebaúcty?
Možno si dokážeme tieto otázky zodpovedať. Možno máme pocit, že sa Desatorom riadime. Ale čo ten druhý človek? Kvapka vody jedine s ďalšími vytvorí oceán, ktorý môže poskytnúť život a radosť, ale aj záhubu. Na Zemi žije vyše sedem miliárd ľudí, najviac za celé dejiny. Kto som ja v tejto obrovskej spoločnosti? Kto je dnes môj blížny? Kto je moja societa? Kto je nepohodlný a kto mi prekáža v tvorení lepšej civilizácie?
Dejiny a prítomnosť nám jasne ukazujú, že všetko je zneužiteľné. Dokonca aj najvyššia výsada človeka, a síce právo tvoriť či pretvárať. Človek, nositeľ výsad tvorenia, je ale za každé svoje dielo zodpovedný. Zodpovednosť nezmizne, nestratí sa, keď sa jej otočíme chrbtom, ale naďalej panuje v temnote kolektívneho podvedomia. A teda otázka znie: Kým sa nechávam manipulovať? Čo ma dnes podmieňuje cítiť, myslieť a konať tak, ako konám? Komu verím? Viem o tom, čo robím, uvedomujem si sám seba? Správam sa naozaj slobodne, zodpovedne a dôstojne?
SND avizuje, že okrem „samotných inscenácií paralelne vznikne v spolupráci s filmármi, výtvarníkmi a spisovateľmi niekoľko multižánrových umeleckých diel (výstupov) na motívy Desatora, ktoré vytvoria a umocnia priestor pre širšiu a hlbšiu celospoločenskú diskusiu na základnú tému našej civilizácie“. Niektorí umelci tak urobili, niektorí upravili tému, niektorí nemohli, akokoľvek, nápad riaditeľa Činohry SND Romana Poláka sa zrealizoval. A to preto (citujúc ho z rozhovoru pre istý denník), lebo „na tému morálky, ktorá nám v dnešnej dobe absolútne chýba, sa treba pýtať cez rôzne umelecké druhy. Veď možno tragédiou celej našej spoločnosti je absencia akejkoľvek morálky, je iba klamanie a podvádzanie. Úlohou umelca je zamerať sa aj týmto smerom.“
Žeby nastal čas prestať sa dívať na zápas extrémnych pólov v dilemách (napríklad rácio verzus emócia), a akceptovať polaritu, zdravo ju v jednote vyvažovať – v sebe i navzájom? Azda postupne, krok po kroku vykročiť vpred. Hovoriac s Gándhím – sám za seba stať sa tou zmenou, ktorú chceme vidieť vo svete. Pokúsiť sa, povedané Ježišovými slovami, milovať Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou, a milovať blížneho, ako seba samého. Hoci s chybami, ale aj za ne dokázať prevziať zodpovednosť, a tak svoje pády premeniť na výzvy vstať. Nepitvať sa v ranách minulosti. Ale s otvorenými očami a najmä srdcom, v pokornom a úctivom prijatí minulosti, tu a teraz, v prítomnosti zodpovednej tvorby ako benefitnej výzvy v hlbinách temna, ostáva nám šanca zasvietiť v sebe iskru človečenstva. Postupne vytvoriť skutočné zrkadlo hviezdnej oblohe, ktorú Kant obdivoval nielen nad sebou, ale aj v sebe ako mravný zákon.
Začať však musíme každý sám od seba. Mojžišovo Desatoro – v osobnom i spoločenskom rozmere – môže byť na ceste z púšte dobrou sebaspytujúcou pomôckou posväcujúcou ono profánne.
(Text pôvodne vyšiel v štvrťročníku Tvorba. Redakčne skrátené.)
