Odchádzajúci prezident ani na sklonku svojho funkčného obdobia neostáva nič dlžný svojej povesti arogantného čoskoro občana.
Podobne ako pri nevymenovaní dr. Čentéša za generálneho prokurátora aj teraz hrá hru, ktorú režíruje niekto iný a on, odchádzajúci, no stále akoby člen Smeru, poslušne hrá. Namiesto toho, aby sám inicioval stretnutie s novozvoleným prezidentom, arogantne a neúctivo dáva najavo svoju spupnosť. Aroganciu uprednostňuje pred normálnou ľudskou slušnosťou. Tak ako doposiaľ.
Krátiaci sa čas do jeho odchodu nenesie v sebe žiadne zastavenia ani spomienky na záslužné činy. Azda je to tým, že okrem akoby členstva v Smere sa v jeho politickom živote nestalo nič pozitívne a hodnotné, čo by malo rezonovať a vyvolávať úctu.
Alebo je to aj tým, že dodnes nevie, akou záhadou sa dostal do paláca, a preto sa nepotrebuje zaťažovať tým, čo v živote človeka znamená obyčajná ľudská slušnosť. A tak aj na konci úradovania sa správa ako človek, ktorý sa vo funkcii ocitol omylom.
Z vyjadrenia jeho niekdajšieho straníckeho šéfa a súputníka vieme, že vo svojich ťažkých začiatkoch, keď bolo treba pre blaho Slovenska navštíviť kostol, musel absolvovať náročné školenie prežehnávania sa. Andrej Kiska by ho preto radšej mal nechať na pokoji a umožniť mu, aby odteraz radil v otázkach poľovania, či hokeja tým, ktorí ho za akoby člena Smeru medzi seba kedysi prijali.
