Na Ukrajine nie je podľa Jána Čarnogurského žiadna vojna, len taká krčmová bitka s tisíckami po zuby ozbrojenými bitkármi-poľovníkmi, čo strieľajú na všetko, čo sa hýbe. A navyše podľa neho, tá vojna, čo vraj nie je ani vojnou, nie je ani naša a nemáme sa do nej starať.
Geograficky Ukrajina patrí do Európy. Aj značná časť Ruska, časť siahajúca po Ural, je tiež súčasťou európskeho kontinentu. Ešte stále sa nás Európanov tá vojna netýka? Členov Valdajského klubu zrejme nie. Čarnogurský nás vyzýva, aby sme sa do vecí Debaľceva a ďalších miest a regiónov na východe Ukrajiny nemiešali, vraj sú to len ich akési geopolitické starosti. Nejako však zabudol, že červená zástava už neraz viala nad mŕtvolami i nad zničenými ľudskými životmi aj tých preživších.
Čarnogurský sa kedysi postavil pred dve veľké kopy: jedna bola hromada odpadkov na košickom Luníku IX, druhá bola kopa uhlia v elektrárni Vojany. Uhlie pochádzalo z deblokácií ruského dlhu, k čomu sa Čarnogurský hrdo hlási. Dnes sa symbolicky stavia do predných línií neoznačenej armády. Jeho rétorika je rovnaká ako Putinova rétorika, keď rečnil pri Valdajskom jazere. Idey a rétoriku, ktoré Čarnogurský v časoch socializmu ako disident odmietal, dnes, paradoxne, obhajuje. Plní si úlohy vyplývajúce z členstva vo Valdajskom klube.
Verzia pre tlač
