Historická novela Nikolaja Vasilieviča Gogoľa Taras Buľba, ktorá prvýkrát vyšla v jeho zbierke Mirhorod v roku 1835, rozpráva príbeh starého kozáka Tarasa Buľbu a jeho dvoch synov Andrija a Ostapa. Tarasovi synovia študujú v seminári v Kyjeve a vracajú sa domov. Všetci traja idú k Záporožskej Siči (nachádza sa na území dnešnej Ukrajiny), kde sa pripoja k ďalším kozákom tiahnúcim do vojny proti poľskej šľachte. Kto nemal skúsenosti v boji, nemohol sa oženiť.
Dielo je súčasťou literárneho hnutia ruského romantického nacionalizmu. Spája historické národné témy a romantické ideály. Práve tu sa stretávame s pojmom „ruská duša“. Tá je vykreslená na pozadí bojov, s humorom a záverečnou tragédiou. Miešajú sa tu postavy Poliakov, Tatárov a Židov, opisuje sa udatnosť aj zrada. Poučením z bitky je, že ruská duša prežije.
Na toto dielo i jeho ruský odkaz som si spomenul pred rokmi na dovolenke a po čase znovu v týchto týždňoch.
Pred pár rokmi som pri chorvátskom Trogire stretol Rusov. Rodina s dvoma deťmi bývala vo vedľajšom apartmánovom dome pri pláži. Deti sa hrali, šantili na člne v mori. Muž bol statný, typicky zjazvený a potetovaný, postával už od rána na brehu mora, pozoroval rybárov pri práci, kým rodina ešte spala.
Pozoroval aj mňa, ako som ráno vybehol do mora. Keď zistil, že som zo Slovenska, očividne mu to dobre padlo. A keď ja som sa pýtal na jeho jazvy a zranenia, vysvetľoval, že z Kaukazu. Je vojak, niekoľkokrát bol ranený, vystrábil sa z nich a oženil sa.
Neďaleko od nás uväzoval svoju loďku Sevo Vinka, rybár zo Seget Donji. Keď podišiel k nám, zaspomínal na nedávnu vojnu na Balkáne a popri bojoch aj na to, že často boli bez elektriny, bez vody a že obchody boli prázdne. Spomínal aj na maršala Tita, o ktorom dodnes nevie, či bol Srb, Chorvát, či Slovinec, až napokon dodal, že Tito bol asi Rus. Ako dobre, že sa po tom všetkom už nestrieľa, dodal rybár, ktorý toho v živote zažil viac než dosť.
Boli tu aj tri ďalšie ruské páry. Pozvali nás na hostinu, no boli zdržanlivejší. Tejto zdržanlivosti som porozumel vo chvíli, keď chlapi prezradili, že sú vojaci a po dovolenke idú zasa bojovať. Pomyslel som si, že dnes sa nikde nebojuje. Tak ako to vlastne je?
Až v týchto týždňoch som pochopil. Vtedy, keď na Krym vtrhli ozbrojení muži bez identifikačných znakov a zase sa na kúsku zeme začalo hovoriť, že samopal a uniforma majú pravdu. Vraj musia chrániť ruských ľudí, tých, čo sa ozvú v správnom jazyku k „Otečestvu“. Všetkých tých andrijov i ostapov. Starého Tarasa už nie. Ten stratil fajku, padol do zajatia a Poliaci ho poslali do nebies. Heslo je už tradičné: „Za Veru, Carja i Otečestvo!“ Azda len mierne pozmenené.
