Pápež si nevymýšľa, len pozorne číta situáciu okolo seba. Jeho ostré slová sú plodom každodenných skúseností z doterajšieho pontifikátu, tvrdí spisovateľ Enzo Bianchi, zakladateľ ekumenickej komunity v Bose (Taliansko), v článku pre denník La Stampa. Skrátený text.
V uplynulých časoch žiadny pápež nehovoril tak ako pápež František. Dňa 22. decembra povedal to, čo si myslí, s vnútornou slobodou, bez narážok a diplomatických okolkov. V tomto jeho príhovore akoby zaznievalo to, čo sa sv. Bernard – mních, a nie pápež – odvážil povedať v jedenástom storočí pápežovi a jeho dvoru: slová o nutnej náprave cirkevných nerestí, slová, ktoré len málokto bol schopný napísať alebo vysloviť v čase, keď reforma cirkvi „in capite et in corpore“ už bola naliehavá.
Nielen otcovia púšte z prvých storočí spisovali „katalógy“ nerestí a ťažkých hriechov. Ešte aj moja generácia kresťanov mala pred Druhým vatikánskym koncilom k dispozícii príručky hriechov „myšlienkami, slovami, skutkami a zanedbávaním dobrého“ ako prípravu na spoveď, aby si takýmto spôsobom konali osobné spytovanie svedomia o vlastnej nedôslednosti v plnení požiadaviek stanovených Desatorom alebo lepšie povedané samotným evanjeliom. Niečo podobné – samozrejme aj v nadväznosti na tradíciu sv. Ignáca z Loyoly – mal na mysli pápež František vo vianočnom príhovore k rímskej kúrii. Otvorene a slobodne predložil podrobný zoznam pätnástich „chorôb duše“, od patológie spočívajúcej v tom, že sa človek „cíti ako nesmrteľný alebo nenahraditeľný“, až po „svetskú ziskuchtivosť a exhibicionizmus“.
Pápež František si nič nevymýšľa, len jednoducho číta každodennú situáciu okolo seba, situáciu, ktorá cirkev deformuje a znetvoruje. Je to ostrá analýza, výsledok skúseností z doterajších dvadsaťjeden mesiacov pontifikátu. Analýza, ktorá sa neobracia ani tak do minulosti a ku škandálom, ktoré sa udiali v období pred jeho zvolením, ako skôr k súčasnosti.
Ak je pravda, že všetci čelíme pokušeniam a všetci padáme, potom je pravda aj to, že je priepasť medzi tými, čo padajú a snažia sa znovu vstať prostredníctvom vyznania svojej hriešnosti, a tými, čo žijú so svojimi pádmi až do úplnej skazenosti a poprípade ešte aj sami seba ukazujú ako toho pravého a príkladného človeka.
Ide tu o cieľ, ktorý je omnoho odvážnejší než akákoľvek formálna reforma, o cieľ, ktorý je inovatívny a zároveň hlboko zakorenený v najautentickejšej kresťanskej tradícii: priviesť cirkevný byrokratický aparát k jeho skutočnej povahe orgánu slúžiaceho univerzálnej cirkvi. Treba povedať, že tých chorôb je veľa a sú veľmi vážne a rozšírené, a preto je skoré uzdravenie nepravdepodobné, a že obdobie rekonvalescencie nebude imúnne voči prípadnému regresu. Vieme však, že predpokladom akejkoľvek účinnej liečby je správna diagnóza. A v tom sú pápežove slová skutočne užitočné.
Bezpochyby v rímskej kúrii sú mnohí, ktorých kresťanský život je opravdivým svedectvom viery, evanjeliovej kvality, lojálnej služby v láske k pápežovi a cirkvi, a rovnako tak tam môžu by aj takí, čo vedú dvojaký život, „utajovaný a často nerestný“, alebo takí, čo sú „zbabelí“ a ohovárajú druhých za ich chrbtom, iní zase „obmedzení a nešťastní“, pretože stratili zo zreteľa Krista a „vášnivo sledujú svoj vlastný obraz a nevidia Boží obraz v tvárach druhých.“
Pápež František však nestráca nádej, že sa dočká reformy kúrie, ktorá sa obráti od stavu „orchestra, ktorý vydáva disharmonický rámus“ a spôsobuje svoju vlastnú skazu k autentickému spoločenstvu Ježišových učeníkov, hriešnikov, ktorým bolo odpustené a sú schopní nasledovať výzvu svätého Pavla adresovanú kresťanom v Efeze: „Buďme pravdiví v láske, aby sme vo všetkom dorastali v Krista. On je hlava, z neho rastie celé telo{ Telo je obrazom Cirkvi.}, pevne spojené vzájomne sa podporujúcimi kĺbmi a buduje sa v láske podľa toho, ako je dané každej časti.“
