Dnešný človek už netrpí nedostatkom základných životných potrieb, ako sú potraviny, voda, oblečenie, teplo, či strecha nad hlavou. Napriek tomu je však často vnútorne nenaplnený a prázdny, trpí nedostatkom zmyslu života a opravdivých, úprimných vzťahov. Často je osamotený a nemá skutočných priateľov, iba funkčné a účelové vzťahy, ktoré ho nedokážu naplniť pocitom blízkosti a životného priestoru, v ktorom by mohol byť šťastný. Úzkosti a depresie, neuróza, či dokonca psychózy a schizofrénia – to je príznačná diagnóza súčasnej doby, ktorú má v chorobopise čoraz viac ľudí.
Odcudzenosť
Táto situácia pramení v akomsi zatmení ľudského ducha: človek stratil Boha a s ním stratil aj seba samého. Racionalizmus a materializmus nám síce priniesli obrovské technické výdobytky, ale potlačili v nás iracionálne zložky vedomia, práve to duševno, o ktoré sa mohli oprieť naši predkovia a tak lepšie zvládať ťažké životné situácie.
Dnešný človek preto potrebuje znovu obnoviť kontakt so svojou dušou, s tými oblasťami svojho vedomia, ktoré dlho potláčal. Sú to najmä citovosť (emocionalita), intuícia, imaginácia, ktoré človeku umožnia vnímať vyššie roviny skutočnosti a znovu ho napoja na Zdroj svojho života a zmyslu. Niekto tento Zdroj volá Boh, niekto Bytie, iný ho volá Energiou, Univerzom a podobne.
V hre je zmysel ľudskosti
Dnes už zjavne nie je čas ani priestor na to, aby sa niekto hral na ideologickú políciu. V hre je totiž niečo omnoho dôležitejšie – záchrana človeka a ľudskosti. Nie je čas dogmatických sporov, či bojov o to, ktoré vierovyznanie je to najsprávnejšie. Zažívame totiž obdobie duchovnej krízy.
Mnoho ľudí celkom stratilo kontakt s transcendentnými oblasťami svojej duše a mnohí z tých, čo sa ešte považujú za veriacich, v skrytosti trpia pochybnosťami o svojej viere a očakávajú, že im niekto ukáže svetlo. Lenže aj profesionálni duchovní učitelia v inštitucionalizovaných náboženských spoločenstvách poväčšine už ono svetlo stratili, utápajú sa v dogmách, ktorým už takmer nik nerozumie, alebo v kazateľských frázach a klišé, ktoré nikomu nepomôžu. Samozrejme, česť výnimkám.
Prekonať vákuum spirituality
Skutočná zbožnosť nikdy nebola fanatická, naopak, bolo pre ňu typické prekračovanie strnulých náboženských predpisov a foriem. Skutočná zbožnosť mala v sebe vždy viac poznania než slovného vyznávania, viac mystiky než dogmatizmu, viac skutočného duchovna než prázdneho moralizovania a zneužívania slova „Boh“. Iba takáto slobodná a zrelá duchovnosť dnes dokáže prekonať vákuum spirituality.
Zdá sa, že čas dogmatických teológov vypršal a nadišiel čas mystikov a skutočných majstrov, ľudí, ktorí vedia pomenovať diagnózu i ponúknuť liečbu, ľudí, ktorých srdcia nevyhoreli, naopak, planú skutočne živou vierou. Tá nemá nič spoločné s dogmatickou suchopárnosťou, naopak, vždy bola, je a bude univerzálna, tolerantná, slobodná a hlboko ľudská.
