Keď sa Nikita Chruščov vrátil v októbri 1964 z dovolenky, zistil, že bol nahradený svojím chránencom Leonidom Brežnevom. Pre Putina je to varovný príbeh, myslí si americký politológ a bezpečnostný expert George Friedman.
Pochod na pamiatku Borisa Nemcova v Moskve 1. marca 2015. Zdroj: Filck/Jevgenij Isajev
Ukrajina je pre Rusko „životne dôležitá ako nárazník proti Západu a trasa pre dodávky energie do Európy, ktoré sú základom ruskej ekonomiky“, napísal americký politológ a bezpečnostný expert George Friedman ešte v roku 2014. Portál Stratfor sa k tomuto textu znovu vrátil vo svetle niekoľkodňového neobjavenia sa ruského prezidenta na verejnosti.
Aj keď – vzhľadom na zložitosť ukrajinskej spoločnosti a politiky – nemožno povedať, že za prezidenta Janukovyča bola Ukrajina obyčajnou ruskou bábkou, predsa treba zdôrazniť, že za jeho čias „boli zabezpečené základné záujmy Ruska na Ukrajine“, pripomenul Friedman. Pre Putina to bolo „mimoriadne dôležité“.
Putin ako ruská záchrana
Za Jeľcina už beztak chudobné Rusko ešte viac schudobnelo a navyše v medzinárodnom meradle nezohrávalo žiadnu významnejšiu rolu, dokonca sa Ruskom pohŕdalo. „Putin mal vyriešiť oba problémy.“
Význam Ukrajiny pre Rusko bol pre Putina „samozrejmosťou“. Oranžovú revolúciu chápal tak, že ju zorganizovala CIA, aby oslabila, ochromila alebo dokonca zničila Rusko. Keď Hillary Clintonová venovala v roku 2009 Putinovi „reštartovacie“ tlačidlo, Putin o obnovu vzťahov Ruska so Západom nemal záujem. Ústretový krok Spojených štátov dokonca chápal ako defenzívu.
Marenie vplyvu západných demokracií
V rokoch 2004 až 2010 Rusi pracovali „na zmarení Oranžovej revolúcie“ a „na prestavbe ruských ozbrojených síl a zamerali svoj spravodajský aparát i celý ekonomický vplyv na pretvorenie svojich vzťahov s Ukrajinou“.
Ak Rusi „nedokázali mať Ukrajinu pod kontrolou, nechceli, aby bola pod kontrolou Spojených štátov a Európy“, pokračuje Friedman. Keď bol v roku 2010 Janukovič zvolený za prezidenta Ukrajiny, „Oranžová revolúcia bola anulovaná a vplyv Západu v krajine bol obmedzený“.
V sýrskej kríze, po tom, čo Obamova administratíva pohrozila leteckými útokmi, no napokon od nich upustila, Rusko začalo proti USA vystupovať agresívne a navrhlo rokovania. Rusi „vyzneli v tejto kríze ako rozhodní a schopní“, Spojení štáty ako nerozhodné a slabošské“. Práve tu sa ruská moc javila „ako na vzostupe“, čo napriek slabnúcej ekonomike „posilnilo Putinovu pozíciu“, tvrdí Friedman.
Lenže udalosti roku 2014 na Ukrajine boli pre Putina zničujúce. Ešte v januári 2014 Rusko na Ukrajine dominovalo, no vo februári už Janukovyč ušiel z krajiny a Ukrajinu začala viesť prozápadná vláda. Putin očakával, že na východe Ukrajiny vypukne všeobecné povstanie. K tomu však nedošlo. Naopak, Kyjev upevnil svoje postavenie. Prišla anexia, no do konca júla 2014 Rusi ovládli len malú časti Ukrajiny: Krym a trojuholník územia od Donecka cez Luhansk k Severodonecku, kde povstalci „zrejme podporovaní špeciálnymi ruskými jednotkami mali pod kontrolou asi tucet miest“.
Varovný osud Nikitu Chruščova
Putin musí brať do úvahy aj osudy svojich predchodcov, pripomenul Friedman. „Keď sa Nikita Chruščov vrátil v októbri 1964 z dovolenky, zistil, že bol nahradený svojím chránencom Leonidom Brežnevom a že ho obviňujú okrem iného z intrigánstva“. Jeho neúspechy v zahraničnej politike a neschopnosť pohnúť ruskou ekonomikou, „viedlo k zosadeniu zdanlivo nedotknuteľnej osoby“. Putin to vie.
Aj keď ruská ekonomika nie je v takom katastrofálnom stave ako za Chruščova alebo Jeľcina, v poslednom čase sa zhoršila a očakávania rastu sa nenaplnili. Tempo rastu HDP nebezpečne klesá a očakáva sa recesia. Viaceré regióny sú na pokraji bankrotu. Ukrajinská kríza situáciu ešte zhoršila. „Únik kapitálu z Ruska dosiahol len za prvý šesť mesiacov roka 2014 až 76 miliárd dolárov, zatiaľ čo za celý rok 2013 to bolo 63 miliárd.“ Značne poklesli aj priame zahraničné investície.
Zahraničnopolitické zakopnutia a krachujúca ekonomika
Po zimnej olympiáde v Soči a po tom, čo západné médiá vykreslili Putina ako agresora na Kryme, domáca popularita ruského prezidenta vzrástla. Koniec koncov Putin svoje renomé „budoval na tom, aký je tvrdý a agresívny“.
Lenže teraz, keď sa skutočná situácia na Ukrajine stáva čoraz zjavnejšou, bude „veľké víťazstvo“ pre neho problematické a časom vznikne dojem ústupu. Naviac v čase veľkých ekonomických problémov, respektíve v čase stále sa zhoršujúcej ruskej ekonomiky.
Putinovo politbyro: lojalita, ale aj riziko
V štruktúre ruskej vlády Putin „obnovil sovietske prvky“. Na označenie svojho užšieho kabinetu začal dokonca používať termín politbyro.
Putin si svojich najbližších ľudí sám vybral, takže by sa dalo predpokladať, že budú k nemu lojálni. Lenže „v politbyre sovietskeho typu boli blízki kolegovia často tými najobávanejšími“. Viď osud Nikitu Chruščova. „Podobne ako Chruščovovi zlyhávajúcemu v ekonomickej i zahraničnej politike sa aj Putinovi môže stať, že ho jeho vlastní zosadia,“ myslí si Friedman.
V súvislosti s Ukrajinou sa Putin prerátal, keď „nepredvídal pád svojho spojenca a nedokázal na to účinne odpovedať“. Popri tom ani jeho riadenie ekonomiky nebolo práve najlepšie. Putin vie, že musí niečo urobiť, inak mu hrozí zosadenie.
Putin vládne už štrnásť rokov a keď k tomu prirátame aj dobu, keď bol oficiálne na čele Ruska Medvedev, je to veľmi dlhé obdobie. Friedman pripúšťa, že by sa Putin mohol znovu postaviť „pevne na nohy“, avšak podľa toho, ako sa veci vyvíjajú, skôr predpokladá, „že jeho kolegom bežia v hlavách rôzne myšlienky“.
Pre Putina súčasná situácia „nie je udržateľná“. O to viac, že v poslednom čase mu až priveľa vecí nevyšlo. Friedman upozorňuje, že v danej situácii hrozí ešte väčšie zvyšovanie agresivity. Ak sa Putin dostane do politických problémov, „neumierni sa, ale bude ešte agresívnejší“. A zároveň, „ak sa boj Putina o prežitie a jeho vyzývateľov o jeho odstránenie vyostrí, môže sa zosilniť aj ochota všetkých zúčastnených postupovať ešte brutálnejšie“, myslí si George Friedman.
- (red)
Verzia pre tlač
