Svetlana Alexijevičová opísala život v Rusku s veľkou odvahou. Nobelova cena, ktorá jej bola udelená, je preto aj politickým signálom, napísala o tohtoročnej nositeľke Nobelovej ceny za literatúru švajčiarska spisovateľka Ilma Rakusová v Neue Zürcher Zeitung. Skrátené.
Nositeľka Nobelovej ceny za literatúru za rok 2015 Svetlana Alexijevičová
(Zdroj: Wikimedia Commons / Elke Wetzig)
V októbri 2013 získala Mierovú cenu nemeckých kníhkupcov. Teraz, o dva roky neskôr, nasleduje Nobelova cena za literatúru ako oprávnené a zároveň významné rozhodnutie. Len málokto dokáže prenikať do pocitového sveta Ruska, do citlivosti ruskej každodennosti a ideologických spletí tak subtílne ako Svetlana Alexijevičová v jej rozprávačsky podaných dokumentárnych príbehoch.
Ak si tvárou v tvár agresívnej ruskej politike na Ukrajine pretierame oči, knihy Svetlany Alexijevičovej nám odkazujú veľmi jasne: homo sovieticus s jeho túžbou po imperiálnej veľkosti nikdy neprestal existovať, tvrdí s dramatickou názornosťou v epochálnom diele Doba z druhej ruky. Život na troskách socializmu.
Svetlana Alexijevičová vie, o čom hovorí. Narodila sa v roku 1948 ako dcéra Ukrajinky a Bielorusa v západoukrajinskom Ivano-Frankivsku, o niečo neskôr sa presťahovali do Bieloruska, kde jej rodičia pracovali na dedine ako učitelia. Vyštudovala žurnalistiku na univerzite v Minsku a pracovala ako redaktorka istého časopisu. V tom období začala písať v ruštine reportáže a poviedky. Postupne si vypracovala vlastný žáner, v ktorom sa z rozhovorov utvárajú príbehy.
Citlivé a tabuizované témy
V roku 1983 kládla otázky ženám, ktoré bojovali na fronte v Druhej svetovej vojne. Tak vznikla kniha s názvom Vojna nemá ženskú tvár. Kniha však vyšla až v roku 1985 v čase Gorbačovovej perestrojky. Vytýkali jej pacifizmus a rozbíjanie obrazu hrdinskej sovietskej ženy. Kniha nakoniec vyšla v dvojmiliónovom náklade, vzniklo podľa nej divadelné predstavenie a poslúžila ako základ pre sedemdielny dokumentárny film.
Svetlana Alexijevičová si vždy vyberala citlivé až tabuizované témy. Celé roky zbierala materiály o vojne v Afganistane, robila rozhovory s bývalými bojovníkmi i s matkami padlých vojakov. Kniha Zinkoví chlapci kruto demaskuje ono údajne hrdinské ťaženie. V roku 1992 bol z toho v Minsku takmer až proces s autorkou, ktorá napokon unikla súdu iba vďaka zahraničnej intervencii.
K Alexijevičovej najvýznamnejším a najšokujúcejším knihám patrí Černobyľ. Kronika budúcnosti (1997). Po jadrovej katastrofe, v dôsledku ktorej bola zamorená aj štvrtina bieloruského územia, precestovala – bez ohľadu na možné zdravotné následky – vyľudnené a zamorené miesta, rozprávala sa s hasičmi, likvidátormi, lekármi, vedcami, presídlencami, a z ich svedectiev vytvárala skľučujúce pohľady z blízka.
V predslove k aktualizovanému nemeckému vydaniu z roku 2011 aj vzhľadom na „druhú atómovú lekciu“, lekciu z Fukušimy, jednoznačne píše: „Musíme vystúpiť z atómového veku. Hľadať iné spôsoby. (…) Písala som o minulosti, ale ona sa ukázala byť budúcnosťou.“
Násilie a strach
Pre svoju najrozsiahlejšiu knihu Doba z druhej ruky. Život na troskách socializmu Svetlana Alexijevičová viac ako desať rokov brázdila po území bývalého Sovietskeho zväzu, rozprávala sa s frontovými veteránmi i s deťmi disidentov, s bývalými vysokými dôstojníkmi i s mladými reklamnými manažérkami, s bývalými komunistami, dôchodcami, s tadžickými gastarbeitermi a arménskymi utečencami.
Počúvala aj rozhovory v kuchyniach a na uliciach, aby si utvorila mnohostranný obraz tamojšej atmosféry. V ponurosti ho môže tromfnúť len máločo. Naprieč generáciami a prostrediami prevládajú traumy, násilie a strach. Majú mená ako vojna, stalinizmus, ideologická represia alebo boj o podiel na zisku v období prechodu.
Avšak tvrdý sovietsky človek, ktorý trúchli za stratenou veľkosťou, je k západným hodnotám, či už k demokracii alebo k trhovému hospodárstvu, skeptický. Svetlana Alexijevičová ho identifikuje na každom kroku; práve on tvorí silnú masu, o ktorú sa dnes opiera Putinov režim. Tí, čo dávajú prednosť sláve národa pred prosperitou a slobodou, sa dajú ľahko zviesť ideológiou.
„Malí ľudia,“ na výpovediach ktorých sa zväčša zakladá Alexijevičovej „oral history“, sú reprezentatívni pre poškodenú ruskú spoločnosť. So svojimi neraz tragickými rodinnými príbehmi žijú na miestach, kam západní pozorovatelia sotva zablúdia.
A to, že títo ľudia sa jej v rozhovoroch s dôverou otvárajú, je všetko, len nie samozrejmosť. Tu vstupuje do hry Alexijevičovej empatia, jej dar počúvať a viesť rozhovor jemne, cez prekážky a pauzy. Vydržať to veľavravné ticho, to chce trpezlivosť. Alexijevičovej sa to darí, pretože ju každý partner rozhovoru zaujíma, často dokonca na údiv samotných oslovených, ktorí doposiaľ ešte nikdy nerozprávali o svojom živote a niekedy musia bojovať aj so slzami a rozpakmi.
Signál na budíček
Svetlane Alexijevičovej sa podarilo z respondentov vytiahnuť silné priznania. Svedčia o individuálnych drámach a popri tom zachytávajú celú epochu novších ruských dejín. Nie je to žiadny ružový obraz a do budúcnosti nedáva veľkú nádej, pretože silno traumatizovaná spoločnosť má len chabé predstavy o slobode.
To, že Putinova autoritárska a vojnová politika má v Rusku podporu väčšiny, jasne svedčí o deficite občiansko-liberálneho myslenia. A svedčí o tom aj skutočnosť, že Alexijevičová je vo svojej bieloruskej vlasti označovaná za zradkyňu a že jej knihy môžu vychádzať len v zahraničí.
Svetlana Alexijevičová kladie nepríjemné otázky a neúnavne hľadá pravdu. Nenaletí štátnej propagande, ale informácie získava z prvej ruky: namáhavo a s obeťami a s obrovským rešpektom k tým, ktorých sa pýta. To, čo ju zaujíma – mimo národných a iných nálepiek – je v konečnom dôsledku samotný človek, presnejšie povedané ono ľudské v človeku. Ako sa dokáže chrániť pred tým všetkým, čo ho ohrozuje? A čo zmôže jednotlivec v boji za ľudstvo? Osobnou odpoveďou Svetlany Alexijevičovej sú jej knihy: zbor mnohých hlasov a obrovskej sily, ktorý by sme v neposlednom rade mali vnímať ako signál na budíček.
Verzia pre tlač
